- Štítky blogu
Ako sa stavia meč Munenori - tsuka (3. časť)
Som veľmi rád, že vás neodradila dĺžka prvých dvoch článkov a našli ste si tak cestu k tomuto tretiemu a súčasne najobsiahlejšiemu, ktorý chcem venovať kompletizácii tsuky. Ak si už nepamätáte, ako vyzerala tsuka a materiály v pôvodnom stave na fotografiách v prvej časti tejto série článkov, odporúčam pred ďalším čítaním nahliadnuť, aby ste videli následný rozdiel.
Príprava na tsukamaki
Na oplet rukoväti som použil koženú, hovädziu šnúru, ktorú som najprv dvakrát moril vo svetlohnedom liehovom moridle na kožu a semiš. Následne potom raz v tmavohnedom moridle. Iba ponoril a rýchlo vytiahol, inak by po prelakovaní bola koža príliš tmavá a nekontrastovala s fuchi a kashirou tak, ako chcem. Dĺžka opletanej plochy tsuky bola 28 cm a chystal som sa na oplet v štýle katatemaki, takže som radšej pridal 2 m šnúry navyše. Celková dĺžka šnúry bola 26 m a rozdelil som ju na 4 rovnako dlhé časti.
Svetlú hadiu kožu som raz ponoril do svetlohnedého liehového moridla a nechal poriadne nasiaknuť. Pri akomkoľvek morení odporúčam použiť gumové rukavice a miesto vyložiť kartónom, pretože moridlo sa veľmi ťažko odstraňuje a rýchlo sa vsakuje. Najjednoduchšie je robiť to v nejakej škatuli, kde všetko navyše zostane na jej stenách.
Pôvodnú tsuku bolo najprv nutné zbaviť opletu a same (rajočia koža). Potom prišlo na rad odstránenie lepidla, na čo sa mi najlepšie osvedčil ostro nabrúsený nožík na ovocie. Zvyšky lepidla z obojstrannej lepiacej pásky, ktorú Číňania dávajú na drevo, aby im oplet lepšie držal, som zotrel handričkou namočenou v liehu.
Ďalším krokom bolo vyvŕtanie otvoru pre nakago do kúska stabilizovaného dreva určeného pre fuchi, vytvarovanie otvoru frézou v mikrobrúske a okrúhlym pilníkom na brúsenie pílových reťazí.
Následne som na nakago nasadil habaki, seppy a tsubu spolu s fuchi a tsukou, aby som zistil, koľko tsuky je potrebné obrúsiť, aby otvor pre mekugi sedel s mekugiana (otvorom pre mekugi) v nakago. Po obrúsení prebytočnej časti tsuky na kotúčovej brúske s brúsnym papierom so zrnitosťou 60 som fuchi nalepil na tsuku dvojzložkovým lepidlom s pevnosťou 300 kg na 1 cm štvorcový a nasadil na nakago, aby po zaschnutí všetko dokonale sedelo.
Po zaschnutí lepidla (cca 3 hodiny, aj keď na obale je uvedených 90 minút) prišlo na rad zbrúsenie fuchi do finálneho tvaru. Najprv na brúske tak, aby jeho okraje prečnievali približne o hrúbku ito (+ niečo málo navyše), teda cca 2,5 mm. Potom jemným, plochým pilníkom a nakoniec brúsnou hubkou so zrnitosťou 100 a 220.
Koniec tsuky bol zabrúsený tak, aby tvoril rovnú plochu a bolo naň možné po vykonaní tsukamaki nalepiť kashiru. Kashira bola opracovaná do finálneho tvaru rovnakým spôsobom ako fuchi, so zodpovedajúcimi presahmi cca 2,5 mm.
Fuchi a kashira boli potom niekoľkokrát pokryté šelakom (asi 15 vrstiev). S tým som sa naučil pracovať len nedávno, keď som k tomu bol prakticky donútený objednávkou na vytvorenie koshirae japonského meča, ktorý mal shirasayu z magnóliového dreva. Nechcel som pritom používať žiadne moderné materiály, preto som sa pri lakovaní magnólie rozhodol pre šelak, aj keď Japonci používali lak zo sumachu. Podrobnejšie sa o lakovaní šelakom rozpíšem v poslednom článku venovanom sayi vzhľadom na už aj tak veľký rozsah tohto článku.
Na kožu som si nakreslil obrys tsuky z oboch strán, potom vystrihol prúžky a na tsuku po stranách nalepil obojstrannú lepiacu pásku, na ktorú som prúžky kože prilepil. Po nalepení jednej strany je potrebné najprv prepichnúť otvor pre mekugi a až potom lepiť druhú stranu, aby ste si ho nezalepili z oboch strán a potom ho prácne nehľadali alebo nemuseli kožu znova odlepovať. Koža by mala byť dostatočne široká, aby pod opletom nebolo vidieť drevo. Práve pri tomto štýle opletu, ktorý som sa chystal použiť, býva často problém s pôvodnou kožou, ktorú výrobcovia dávajú príliš úzku.
Tsukamaki
Pred začatím finálneho opletu je potrebné čo najpresnejšie zistiť, či otvory pre nakago budú podľa možnosti v medzerách opletu. Teda z ktorej strany začať oplietať. Na túto skúšku som zvolil jednoduchší štýl opletu, ktorý mi netrvá tak dlho, pretože šnúry aj tak znova rozpletám. Odhad bol správny, takže to vyšlo, ako sa hovorí, „na prvýkrát“.
Keď už som mal jasno, z ktorej strany začať, rozmeral som si všetky šnúry na tretiny a v jednej tretine ich preložil. Z jednej strany som teda mal šnúry s dĺžkou jednej tretiny celej dĺžky a z druhej strany zvyšok s dĺžkou dvoch tretín. Je to preto, že ide o oplet katatemaki, pri ktorom nemožno šnúry iba preložiť na polovice a oplietať až do konca, čo pochopíte z nasledujúcich postupov.
Potom som si tsuku otočil tak, akoby v nej bola čepeľ ostrím nahor, a gélovým sekundovým lepidlom prilepil šnúry k rukoväti pri fuchi.
Nasledovalo upletenie jednoduchého vrkoča z troch šnúr najbližšie k fuchi a prilepenie všetkých štyroch lepidlom k druhej strane rukoväti.
Teraz už teda k samotnému opletu po otočení tsuky. Najprv prekladáme spodnú šnúru, druhú sprava, smerom nahor.
Následne hornú šnúru, druhú sprava, smerom nadol.
Potom spodnú, prvú sprava, nahor.
Tu to už začína byť zložitejšie. Spodnú šnúru, druhú sprava, ktorú sme ako prvú prekladali nahor, stiahneme tesne pod stred tsuky smerom nadol.
Potom preložíme hornú šnúru, prvú sprava, smerom nadol a následne vrátime spodnú, druhú sprava, späť nahor.
Tu sú už dve spodné a horné šnúry sprava preložené cez seba a pokračujeme spodnou šnúrou. Tentoraz druhou zľava preložením nahor.
Následne prekladáme smerom nadol protiľahlú šnúru, teda hornú, druhú zľava.
Pokračujeme spodnou, prvou zľava, smerom nahor.
V tomto bode opakujeme to, čo sme robili pri prekladaní prvých 4 šnúr, a teda stiahneme už preloženú spodnú šnúru, druhú sprava, smerom nadol, kúsok pod stred tsuky.
Potom preložíme poslednú hornú voľnú šnúru, prvú zľava, smerom nadol.
Nakoniec aj šnúru, ktorú sme stiahli nadol k stredu tsuky, vrátime na svoje miesto a máme prvú otáčku opletu.
Jednotlivé otáčky je potrebné počas oplietania neustále priťahovať k sebe a súčasne naťahovať šnúry, aby bol oplet dostatočne pevný a tiež aby každá otáčka nevyzerala inak.
Tak a môžeme pokračovať. Aby som nezabudol na súvislý oplet katatemaki, rozdelil som si tsuku na tretiny a označil si ich fixkou.
Po opletení približne tretiny tsuky bolo potrebné vykonať súvislý oplet a zapletenie menuki. Väčšina ľudí si myslí, že oplet katatemaki je v strede vertikálny vzhľadom na rukoväť, pretože predajcovia ho fotografujú iba z tejto strany. Ako môžete vidieť na mojich mečoch, ktoré pri tomto opletení fotografujem z oboch strán, je to tak iba z jednej strany a z druhej je oplet vzhľadom na rukoväť zošikma. Prečo to tak je, podľa mňa najlepšie pochopíte práve z vyššie a nižšie uvedenej fotografie.
Oplet tak, ako ho vidíte na vyššie uvedenej fotografii, zakončujeme zo strany, ktorá nebude na stojane viditeľná a z ktorej bude práve oplet šikmý. Katana sa vystavuje čepeľou nahor s tsukou na ľavej strane. Prečo to tak je, som nikdy neskúmal, ale keď samuraj prišiel k niekomu na návštevu, položil svoj meč tak, aby bolo zložitejšie ho okamžite použiť, čím navštívenému preukázal svoje mierumilovné úmysly a tiež prejavil úctu. Rovnako tak vziať meč zo stojana s tsukou vľavo je vzhľadom na to, že väčšina ľudí sú praváci, zložitejšie, než keby bol meč otočený naopak. Ďalšou, zrejme pravdepodobnejšou možnosťou je to, že rovnako, ako bol meč uložený v stojane, bol vlastne aj za opaskom protivníka. Teda ostrím nahor a viditeľná bola rovnaká strana tsuky ako na stojane.
Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné striedavý oplet zakončiť tak, aby potom bola v stojane viditeľná strana s opletom vertikálnym vzhľadom na rukoväť. Teda tá, ktorá viac lahodí oku.
Po preložení jednej strany šnúr cez druhú musíme odrezať spodné šnúry. Samozrejme nie je jedno, ktoré šnúry použijeme ako spodné a ktoré ako horné. Šnúry máme rozdelené na jednu a dve tretiny celkovej dĺžky, pričom naspodok dávame a následne skracujeme šnúry, ktoré tvoria 1/3 celkovej dĺžky. Teda tú kratšiu časť. Dvojtretinová časť šnúr sa počas celého procesu oplietania nijako nedelí.
Po odrezaní kratších šnúr som pokračoval súvislým opletom a postupne zapletal menuki. Aj to je potrebné si najprv zmerať, aby ste ich mali podľa možnosti v strede súvislej časti opletu, a preto si ich umiestnenie vopred označiť napríklad fixkou na tsuke, ako som to urobil aj ja. Z vyššie uvedených fotografií vidíte, ako je skutočne z jednej strany súvislý oplet rovný a z druhej zošikma vzhľadom na rukoväť, ako som už spomínal.
Na prvej z dvoch vyššie uvedených fotografií potom môžete vidieť, ako som pod poslednú otáčku zasunul konce odrezaných šnúr. Najprv som ich vložil pod poslednú otáčku, šnúry pevne pritiahol a zafixoval lepidlom. Potom som opatrne lepidlom prilepil k rukoväti aj šnúry zasunuté pod oplet tak, aby nevypadli a aby som z druhej strany mohol znova bez problémov začať oplietať a pevne uťahovať.
Azda prvýkrát v živote sa mi stalo, že som nemusel zabrusovať koniec tsuky. Oplet vyšiel na milimeter presne. Ak by nevyšiel, musel by som prilepiť šnúry lepidlom na predposlednej otáčke, potom dopliesť do konca, označiť si miesto, ak je potrebné tsuku obrúsiť, poslednú otáčku znova rozpliesť a tsuku skrátiť.
Keby som oplet dokončil a až potom obrúsil tsuku, zbytočne by som riskoval obrúsenie opletu. Takto je istota, že nič nepokazíte a oplet dokončíte a zafixujete lepidlom až po skrátení tsuky na požadovanú dĺžku. Posledné dve otáčky vždy fixujem lepidlom, aby nedošlo k ich roztiahnutiu pri vykonávaní zakončovacieho uzla.
Zakončovací uzol
Najhoršie je teda za nami a teraz je na rade zakončovací uzol. Vzhľadom na to, že nemáme klasickú kashiru, bude zapletený iba z jednej strany, čo prácu podstatne zjednoduší. Ide o klasický zakončovací uzol, prakticky rovnaký pre všetky druhy opletov, avšak vzhľadom na počet šnúr pri tomto opletení sa čas na jeho zapletenie štvornásobí. Najprv som používal háčik z drôtu na prevliekanie jednotlivých šnúr rovnako ako pri klasickom hinerimaki, ale postupom času mi napadol vyššie prezentovaný zlepšovák vo forme prevŕtaného a zahnutého skrutkovača, ktorý celú prácu veľmi zrýchli a zjednoduší.
Najprv som teda prevliekol pod opletom všetky 4 spodné šnúry zhora stredom nadol.
Potom nasledovali všetky horné šnúry, pričom som ich preťahoval nad spodnými a až potom pod opletom.
Následne som už raz pretiahnuté horné šnúry pretiahol pod opletom znova, tentoraz zdola nahor vedľa spodných šnúr v strede.
Ďalším krokom bolo postupné uťahovanie šnúr. Najprv tých stredových. Šnúry je potrebné uťahovať jednu po druhej. Nikdy nie všetky súčasne, aby sa neprekryli a nezamotali do seba. Musia zostať pekne vedľa seba. Začínal som tou najspodnejšou a pokračoval smerom nahor.
Nasledovalo postupné utiahnutie horných šnúr zo spodnej časti. Znova jedna po druhej od tej najbližšie k stredu až po tú najvzdialenejšiu.
Rovnaké šnúry boli uťahované tak, že vytvorili akýsi polkruh. Opäť po jednej, počnúc tou najbližšie k stredu.
Stredové šnúry som zastrihol tak, aby som ich následne mohol zasunúť pod posledné preklady opletu a zostali dostatočne dlhé na to, aby samovoľne nevypadávali a držali čo možno najpevnejšie samy osebe. Potom som ich pre istotu zakvapol sekundovým lepidlom.
Nasledovalo skrátenie posledných šnúr tak, že som ich najprv preložil nabok a potom zastrihával jednu po druhej, aby kopírovali hranu tsuky tak, ako vidíte na fotografii vyššie. Tým som dosiahol optimálnu dĺžku. Konce šnúr potom nie sú ani krátke, ani dlhé na zasunutie pod oplet.
Po zakončení opletu je potrebné celý oplet niekoľkokrát skontrolovať a vyrovnať jednotlivé šnúry, medzery medzi otáčkami atď., aby bolo všetko symetrické a podľa vašich predstáv.
V tomto bode je potrebné dopasovať tsuku na nakago. Vo väčšine rukovätí je vôľa, ktorá sa následne prejaví zvýšeným opotrebovaním mekugi, ich následným lámaním a znížením bezpečnosti meča. Jeden učiteľ Iaido mi rozprával, ako jeho kamarátovi na nejakej exhibícii vyletela z pódia čepeľ medzi divákov. Našťastie bez nehody, ale v tej chvíli bol zrelý spáchať od hanby seppuku.
Tsuky sa vyrábajú sériovo, zatiaľ čo každé nakago je iné, preto logicky z výroby nikdy nesedia. Z tohto dôvodu tiež dnešní výrobcovia replík samurajských mečov používajú dva mekugi namiesto jedného, ako je to pri pravých samurajských mečoch. Meče Munenori majú iba jeden mekugi, pretože sú správne dopasované, rovnako ako ostatné meče v mojom eshope, aj keď majú mekugi dva.
Na dopasovanie používam dvojzložkový hnetací tmel s vysokým obsahom kovových častíc, ktorý som používal napríklad aj na dopasovanie habaki na nakago. Kúsky tmelu rozvaľkám v dlaniach na tenké valčeky a vkladám do tsuky. Potom narazím vopred naolejované nakago. Samozrejme so všetkými prvkami na čepeli. Teda s habaki, seppami aj tsubou. Kúsok tmelu si nechám bokom, aby som vedel, kedy začne tvrdnúť. Hneď ako sa dá tmel už len ťažko stlačiť, tsuku je potrebné zložiť, aby na nakago úplne nestvrdla.
Tento spôsob dopasovania sa mi osvedčil najlepšie, pretože vnútro tsuky, ak dopasovanie vykonám správne, dokonale kopíruje nakago. Navyše čím je vôľa väčšia, tým sa z tejto nevýhody nakoniec stáva výhoda, pretože tmel je podstatne ťažší než drevo a vďaka vytmeleniu tsuky sa posúva aj bod vyváženia meča smerom k tsube, čím sa zvyšuje aj ovládateľnosť meča. Pri tom množstve mečov som už získal odhad, koľko tmelu je do tej-ktorej tsuky potrebné podľa toho, akú vôľu v rukoväti cítim pri mávnutí mečom nahor, nadol a do strán. V každom prípade to musí byť rýchla práca, pretože tmel rýchlo tuhne. Takisto nesmiete dať do rukoväti priveľa tmelu, inak nenarazíte nakago až na doraz a musíte celú tsuku rozobrať, tmel odstrániť a všetko robiť znova. Ďalší problém potom môže vzniknúť pri veľkej vôli pri mečoch s dvoma mekugi, keď po vytmelení a stuhnutí tmelu zistíte, že vám otvor pre mekugi v rukoväti nesedí s mekugiana na nakago. Na to si treba dať pozor. Koľko tmelu budete potrebovať na dopasovanie vášho meča, vám teda nepoviem, ale ak doň vložíte 1,5 cm z valčeka, v ktorom sa tmel predáva, nič tým nepokazíte.
Dopasovanie tsuky vykonávame práve v tejto fáze opletu preto, že najlepšie je tsuku na nakago jednoducho naraziť o zem alebo natĺcť gumovým kladivom a pritom by sme si mohli poškodiť kashiru.
Nasleduje prilepenie kashiry a takto už vyzerá skompletizovaná tsuka z oboch strán.
Vyrovnanie všetkých šnúr do finálneho tvaru, aký chceme mať, bolo dôležité kvôli záverečnej fáze, ktorou je prelakovanie. Na prelakovanie rukoväti používam transparentný, matný polyuretánový lak riediteľný vodou, ktorý sa používa napríklad na podlahy v športových halách. Je vysoko odolný proti oderu, pričom zostáva pružný a súčasne dostatočne tvrdý. Ak objavíme chybu v opletení po prelakovaní, musíte samozrejme znova začať od začiatku.
Pri prelakovaní je nutné začínať v strede tsuky a na prekladoch tsukamaki. Doslova do prekladov „naliať“ lak zo štetca. Následne ho votrieť akoby do prekladov a zo strán pod ne do medzier, aby bol celý oplet vodoodolný. Potom tsuku otáčame a stekajúci lak rozotierame po stranách. Pri takejto tsuke nie je na škodu fuchi a kashiru prelepiť maliarskou páskou, aby sme si ich nenalakovali a potom ich nemuseli čistiť, ale vo výsledku postačí iba pomalá a trpezlivá práca. S tsukou následne otáčame. Môžeme si ju nasadiť napríklad na nejaké drievko alebo užší pilník. Jednoducho na čokoľvek, aby sme ju nemuseli priamo držať napríklad iba za fuchi alebo kashiru. Stekajúce kvapky laku rozotierame, kým lak dostatočne nezavädne a kvapky sa neprestanú tvoriť. Schnutie laku sa nesnažte nijako urýchliť. Čím dlhšie lak schne, tým lepšie, a to platí pri akomkoľvek lakovaní. Pri prelakovaní tsukamaki potom obzvlášť, pretože ak by polyuretán zavädol príliš rýchlo a nedostatočne vsiakol do ito, oplet by nebol taký pevný, aký by mohol byť, a navyše by vyzeral ako pogumovaný. Takže opäť všetko znova pre niekoľko minút netrpezlivosti.
Prelakovanie sa vykonáva, ako som už naznačil, z niekoľkých dôvodov. Pevnosť, trvanlivosť a vodoodolnosť. V bitke sa potom takáto rukoväť dobre čistila od krvi a blata bez toho, aby nasiakla vodu.
Na záver by som vám chcel opäť poďakovať za váš záujem o tento článok a vašu vytrvalosť, pretože pri písaní mi textový editor ukázal 37 strán fotografií a textu, čo je naozaj veľa.
Verím, že článok je dostatočne podrobný, aby vám dokázal priblížiť postup, ako vykonať vlastne ten, aspoň pre mňa, najzložitejší oplet, ktorý som sa naučil. Určite by som však najprv odporučil naučiť sa čo najlepšie vykonať jednoduchý oplet v štýle hinerimaki. Videonávod naň nájdete na tejto stránke úplne naspodku. Z tohto opletu, respektíve princípov jeho vykonania, nakoniec vychádzajú aj všetky ostatné, zložitejšie oplety, a ak sa ho naučíte vykonávať naozaj správne a pravidelne, máte z veľkej časti vyhraté.
Po tých rokoch mi už ani tento oplet nepripadá až taký zložitý, ale pamätám si, keď som ho robil prvýkrát, trval mi cca 4,5 hodiny, a to som už mal za sebou stovky opletov. Boleli ma ruky, mal som odreté a popraskané prsty. Nie všetky vykonané oplety si, samozrejme, pamätám a mám zaznamenané, ale z toho, čo mám podložené napríklad skôr vybavenými objednávkami a skladovými zásobami, som v minulosti opletil minimálne 566 rukovätí. Takže nejaká tá prax tam je a rozdiel medzi mojimi prvými a dnešnými tsukamaki, samozrejme, tiež. Tak to bude, samozrejme, aj u vás, avšak tú radosť, že ste si sami opletili svoj meč, keď sa vám to nakoniec podarí tak, ako si predstavujete, len tak niečo nenahradí.
Vám všetkým teda prajem veľa úspechov, ak sa do toho pustíte, a radosti z dokončenej práce.
Eduard Valentík.
