Čo môžete očakávať od repliky samurajského meča?

Keď som s predajom replík samurajských mečov začínal, najčastejšia otázka bola, či meč dokáže prerezať hodvábnu šatku, keď ju hodíte na čepeľ obrátenú ostrím nahor. Myslím, že len v prvom roku som túto otázku dostal najmenej stokrát, následne som preklial Kevina Costnera do piateho kolena a keď začala v rádiu hrať ktorákoľvek pesnička od Whitney Houston, objavil sa u mňa nekontrolovaný tik v oku. Moja najčastejšia odpoveď vtedy bola, že keď ten meč strčíte na pol hodinky do kozuba, určite to nebude žiadny problém.

Pre dnešnú generáciu, pretože si uvedomujem, že už nemám dvadsať, ide o jednu zo scén z filmu „The Bodyguard“, ktorá nám, predajcom a výrobcom replík samurajských mečov, takto celé roky komplikovala život prílevom „odborných“ otázok, pričom skutočne väčšinu zákazníkov zaujímalo viac, či meč prereže šatku, než ako obstojí napríklad pri strete s inou čepeľou.

Časy sa za tie roky dosť zmenili, ale stále pretrváva akési idealizovanie si samurajských mečov ako dokonalých, nezničiteľných zbraní, od ktorých množstvo majiteľov podvedome očakáva, že preseknú lešenársku rúrku a nebude na nich ani škrabanec. Preto som sa rozhodol napísať tento článok, venovaný tentoraz práve tomu, čo je a nie je skutočne možné očakávať od repliky samurajského meča.

Informácie v tomto článku sa vzťahujú čisto na repliky mečov z ocelí s vysokým obsahom uhlíka, kalené diferenciálne. Teda na meče s reálnou líniou kalenia, tzv. hamon. Pružinové ocele, ktoré nie sú kalené diferenciálne, majú trochu iné vlastnosti a tie neponúkame. Takže k diferenciálne kaleným mečom…

Môže sa meč pri sekaní ohnúť?

Meče sa začali kaliť diferenciálne preto, že sa lámali. Meče, ktoré neboli kalené diferenciálne, s tvrdosťou takmer rovnakou vo všetkých ich častiach, boli jednoducho príliš krehké. Úplne nekalené boli zase príliš mäkké. Diferenciálnym kalením teda došlo k akémusi kompromisu, keď vzniklo, zjednodušene povedané, tvrdé ostrie s časťou čepele po líniu kalenia a mäkšia časť meča od línie kalenia k chrbtu čepele. Pri strete v boji sa potom takýto meč skôr ohol, než zlomil. Potom mohol byť narovnaný a ďalej používaný.

Pre predstavu, diferenciálne kalený meč s tvrdosťou cca 60 HRC má už za hamonom smerom k chrbtu tvrdosť maximálne 50 HRC (inak by hamon nevznikol, skôr však ešte menej) a na chrbte môže mať pokojne aj 40 HRC. Tvrdosť uvedená pri meči sa týka ostria, rovnako ako pri nožoch, a to aj vtedy, keď nie sú kalené diferenciálne, pokiaľ boli zakalené po vytvarovaní čepele. Je totiž potrebné si uvedomiť, že najväčšiu tvrdosť dosahuje čepeľ na ostrí vďaka tomu, že je najtenšie a pri kalení sa ochladzuje najrýchlejšie. S rozširujúcou sa časťou čepele klesá aj rýchlosť ochladzovania pri kalení a výsledná tvrdosť.

Z vyššie uvedeného je teda jasné, že čepeľ diferenciálne kaleného meča je z väčšej časti dostatočne mäkká na to, aby mohlo dôjsť k jej ohnutiu pri strete s cieľom, a na tento účel bola týmto spôsobom aj vyrobená.

Za podmienok bežného používania a vykonania seku správnou technikou na statickom cieli z materiálu, na ktorého sekanie je meč určený, však k jej ohnutiu dôjsť nemôže. Na tatami alebo zelenom bambuse v žiadnom prípade. K ohnutiu meča do strany môže dôjsť iba pri vykonaní seku nesprávnou technikou. Či už ide o neudržanie správnej dráhy meča pri vykonávaní seku, alebo napríklad sekanie cieľa, ktorý nie je statický (napríklad pri sekaní zaveseného cieľa a pod.).

Môže sa meč zlomiť?

Meč sa určite môže zlomiť, ale priznám sa, že som sa s tým zatiaľ osobne nestretol. Niekoľko zlomených mečov som však videl (z pružinovej ocele). Väčšinou išlo o meče zlomené v mieste, kde by nemalo dôjsť k stretu čepele s cieľom. Aby som to vysvetlil, k stretu s cieľom má za optimálnych podmienok dochádzať iba v hornej tretine čepele medzi tsubou a kissaki, teda v tzv. časti „monouchi“. Čím je čepeľ bližšie k tsube, tým je, samozrejme, hrubšia, a tak by sa dalo očakávať, že je odolnejšia. Pri náraze čepele na cieľ, ktorý je navyše úzky, ako napríklad kosť, však na dané miesto pôsobia dve sily. Prvou je, samozrejme, sila zospodu na ostrie pri dopade na cieľ, druhou je však aj kinetická sila časti čepele, ktorá presahuje cieľ za miestom dopadu. Obe tieto sily potom zvyšujú tlak na čepeľ o to viac, čím je bod stretu čepele s cieľom bližšie k bodu vyváženia meča. K zlomeniu čepele teda môže dôjsť, ale za bežných podmienok pri použití na materiáloch, na ktoré je meč určený, je to prakticky nemožné. Na to, či dôjde k zlomeniu meča pri jeho extrémnom použití, za predpokladu, že bol meč správne vyrobený, má teda najväčší vplyv vzdialenosť meča od cieľa a s tým súvisiace použitie konkrétnej časti čepele na stret s týmto cieľom.

Môžu sa na čepeli meča pri sekaní vytvárať „zuby“?

Ide prakticky o rovnaký problém ako pri vyššie uvedenom. Pri tameshigiri na tatami sa vám ostrie nepoškodí ani pri nesprávnej technike alebo vzdialenosti od cieľa, ale pri tvrdších materiáloch je to už možné a technika aj vzdialenosť od cieľa na tom môžu mať veľký podiel. Obzvlášť neodporúčam sekanie kostí bez rozmyslu ani suchého bambusu. Tam je už tvrdosť naozaj veľká a kosti majú navyše príliš rozdielnu hustotu. Pre predstavu, stehenná kosť má menej než polovičnú odolnosť v porovnaní s holennou kosťou (u človeka napríklad cca 1 350 kg). Je teda veľký rozdiel v tom, ktorú práve sekáte a čomu tak čepeľ vášho meča čelí.

V súvislosti s týmto by som tu rád uviedol ešte jednu vec, ktorú si málokto uvedomuje a ktorá, žiaľ, nie je nikde spomínaná. Je veľký rozdiel medzi tým, keď za čias samurajov došlo k stretu meča jedného z nich s telom jeho protivníka. Išlo o seknutie do tela živého človeka. Sekanie do mäsa a kostí mŕtveho zvieraťa, u ktorého už nastala posmrtná stuhnutosť a tkanivá majú navyše podstatne nižšiu teplotu a úplne iné fyzikálne vlastnosti, než mali, keď bolo zviera nažive, je oproti tomu obrovský rozdiel. Je potom aj na zamyslenie, prečo sa sekové skúšky vykonávali najprv iba na popravených a neskôr aj na živých odsúdencoch.

V prípade tvorby zubov na ostrí sú však rozhodujúce ešte ďalšie dva faktory. Jedným je tvar čepele a druhým jej nabrúsenie. Ostrosť čepele by mala byť, samozrejme, čo najlepšia, no zároveň pri zodpovedajúcom tvare čepele, pokiaľ možno s tzv. hiraniku alebo haniku. Ak je meč nabrúsený na vysokú ostrosť a ostrie je zároveň príliš tenké, ľahko sa na ňom vytvárajú drobné zúbky aj pri strete s pomerne mäkkými materiálmi. Náležité nabrúsenie čepele je teda rozhodujúce pre čo najľahší priechod sekanými materiálmi, no zároveň pri určitom tvare čepele v oblasti ostria, zodpovedajúcom odolnosti sekaného materiálu.

Môže meč skorodovať?

Všetky meče z ocelí, ktoré nie sú nehrdzavejúce (aj tie však môžu po určitom čase a za určitých podmienok začať podliehať korózii), môžu korodovať a pomerne ľahko aj korodujú. Preto je potrebné sa o ne náležite starať. Viac tu.

Aby som teda zhrnul, čo môžete od meča očakávať a čo nie. Ohnutie meča do strany je chybou majiteľa, nie predajcu, ktorý vám ho predal. Buď bol totiž s mečom vykonaný sek nesprávnou technikou, alebo ste s ním sekali do niečoho, na čo meč nie je primárne určený a na čo sa neposkytuje záruka. To isté sa, žiaľ, týka aj poškodenia ostria meča, jeho zlomenia alebo korózie, ktorá vznikla po dodaní meča. Toto tu uvádzam, samozrejme, predovšetkým vo vzťahu k našim e-shopom. Ak vám niekto sľubuje, že meč vydrží všetko bez akéhokoľvek poškodenia, je to chyba a v takom prípade si potom prípadnú reklamáciu určite zaslúži. Nielenže uvádza niečo, čo nie je pravda, len preto, aby predal, ale nepriamo ohrozuje aj vaše zdravie, pretože vás tak vlastne podporuje v možnosti nesprávneho používania vášho meča.

V bitkách bežne dochádzalo k častému poškodeniu ostria mečov, ich ohýbaniu aj lámaniu čepelí. Pri bojovom strete s čepeľou iného meča, brnením či telom protivníka, samozrejme, o žiadnej technike ani sekaní iba určitou časťou čepele nemohlo byť ani reči, pretože aj keby majiteľ meča vykonal všetko čo najlepšie, protivník nebol v žiadnom prípade statickým cieľom, na ktorý sa meče používajú dnes. K chybe v technike a dopadu meča nesprávnou časťou alebo pod nesprávnym uhlom na cieľ teda došlo prakticky pri každom jeho použití.