- Štítky blogu
Ako sa stavia meč Munenori - Saya (4. časť - záver)
Je to takmer mesiac, čo som začal pracovať na tomto meči. Niežeby práca trvala celý mesiac, ale kvôli mnohým vrstvám laku som musel čakať, kým bude naozaj riadne vytvrdnutý. Väčšinou si teda prácu na mečoch organizujem tak, že začínam sayou a až potom pokračujem s ostatnými časťami meča, aby som nestrácal čas, pričom samozrejme pracujem na niekoľkých mečoch súbežne. Rovnako som začal sayou aj pri tomto meči, ale úplne hotová bola ako posledná, rovnako ako tento článok. Poďme si teda ukázať, ako saya vznikla opäť krok za krokom.
Príprava saye

Prvou vecou, ktorú som urobil, bolo vyrezanie časti saye v jej strede na osadenie jaspisu. Najprv som si jaspis na sayu obkreslil, následne pílkou prerezal bočné obrysy a stred. Zárez v strede som robil preto, aby som mohol začať drevo odoberať od stredu a nožom si nepoškodil okraje. Ak by som urobil nejakú chybu v strede výrezu, jaspis by ju zakryl. Bočné chyby však nie. Použil som ostrý nôž. Išlo o veľmi tvrdé, dubové drevo.

Odstránil som pôvodnú kurigatu gumovým kladivom a rozšíril otvor na šírku hranolčeka stabilizovaného dreva. Potom som otvor dopasoval pilníkom.
Ďalším krokom bolo zbrúsenie koiguchi a odstránenie plastového krúžku, ktorý sayu spevňoval proti prasknutiu, čo nebolo potrebné, pretože koiguchi bolo následne nahradené koiguchi zo stabilizovaného dreva. Takisto išlo o plast, ktorý som, samozrejme, na tomto meči nechcel.
Použil som kotúčovú brúsku s brúsnym výsekom so zrnitosťou 60. Táto zrnitosť, samozrejme, rýchlo odoberá opracovávaný materiál, ale zároveň zdrsňuje povrch na následné lepenie stabilizovaného dreva.

Potom som zbrúsil kojiri rovnako ako koiguchi na následné osadenie kojiri zo stabilizovaného dreva.
Koiguchi, kojiri a kurigata

Vybral som 3 kúsky stabilizovaného dreva podľa textúry, ktorú som chcel mať na vybraných častiach pošvy. Kojiri stačilo iba obkresliť podľa zabrúseného konca pošvy a zbrúsiť do požadovaného tvaru s presahom približne 0,5 mm nad hrany saye.
Pri koiguchi je potrebné najprv vytvoriť čo najtesnejší otvor pre habaki. Tak, aby sa doň dalo habaki zasunúť a nebolo možné s ním pohybovať nahor, nadol ani do strán. Postup bol taký, že som si najprv obkreslil obrys habaki do stredu kúska dreva a potom vyvŕtal niekoľko otvorov vŕtačkou tak, aby sa mi do dier zmestila fréza upnutá v priamej brúske. Frézou som vyfrézoval otvor takmer do finálneho tvaru. Pokračoval som vkladaním habaki do otvoru a dopasovával ho pilníkom na brúsenie pílových reťazí a plochým pilníkom, kým som nebol spokojný s tým, ako habaki v koiguchi sedí. Ak by som použil príliš veľký vrták a snažil sa prácu urýchliť, vrták by pri priechode mohol celé drevo rozštiepiť. Nakoniec som do otvoru v dreve vložil habaki a nasadil ho na sayu. Obkreslil som obrys saye na drevo a vybrúsil ho na brúske do finálneho tvaru, opäť s miernym presahom, ako pri kojiri.


Po zhotovení jednotlivých dielov som nimi osadil sayu pomocou transparentného dvojzložkového lepidla s pevnosťou v ťahu 300 kg na 1 cm štvorcový, ktoré som použil aj na lepenie tsuky. Drobné medzery okolo kurigaty som vytmelil dvojzložkovým tmelom na drevo s obsahom drevených pilín.
Následne som pomocou vibračnej brúsky so šmirgľovým papierom so zrnitosťou 60 zarovnal hrany kojiri a kurigaty, aby čo najviac splývali so sayou, a celú sayu som obrúsil najprv brúsnym molitanom so zrnitosťou 100 a potom so zrnitosťou 220. Potom som sayu utrel mokrou špongiou, aby vystúpil tzv. chlp, a celú sayu som ešte raz prebrúsil brúsnym molitanom so zrnitosťou 400.
Príprava na lakovanie šelakom

Nasledovalo oblepenie koiguchi, kojiri a kurigaty maliarskou páskou a natretie pošvy ebenovou olejovou lazúrou.


Nechal som ju chvíľu zaschnúť a zvyšok zotrel bavlnenou handrou. Saya potom schla približne deň pri izbovej teplote.

Miesto pre jaspis som zbavil lazúry, aby lepidlo lepšie držalo.

Na nalepenie jaspisu som znova použil už niekoľkokrát spomínané dvojzložkové lepidlo.
Lakovanie šelakom
O lakovaní šelakom by som sa rád rozpísal trochu viac, pretože som sa o ňom snažil naštudovať všetky dostupné informácie a verím, že by to mohlo byť pre prípadných záujemcov, ktorí by sa s ním radi naučili pracovať, veľkým prínosom. Vždy som obdivoval intarzovaný nábytok na zámkoch a hradoch, dokonale lakovaný do vysokého lesku. Ako som spomínal v minulej časti, o tento spôsob lakovania ma prinútil zaujímať sa až jeden samurajský meč, ktorý som mal dať dohromady.
Keď zhrniem všetky informácie, ktoré som vstrebal či už z článkov, kníh alebo videí, teória lakovania šelakom je taká, že najprv je potrebné lakovaný materiál riadne pripraviť, aby bol čo najhladší a najčistejší. Lakovať by sme mali v bezprašnom prostredí. Najprv sa nanáša jedna alebo viac vrstiev šelaku rozpusteného v liehu s vyššou hustotou na vyplnenie pórov. Potom sa používa zriedenejší lak, ktorý sa nanáša aj v niekoľkých desiatkach vrstiev. Na nanášanie šelaku sa používa tzv. „polna“. Ide vlastne o akúsi textilnú špongiu, ktorá sa najprv potrie niekoľkými kvapkami napríklad svetlicového oleja a potom sa na ňu nakvapká šelak. Lakuje sa vždy jedným smerom, kým lakovaná plocha nie je dokonalá. Toľko teória, vyžadujúca si množstvo praxe, času a zručnosti.
Času, bohužiaľ, zase až tak veľa nemám. Zručnosť sa musí vypestovať, ako inak, tiež časom a praxou, a mňa čas niekedy veľmi tlačí. Navyše sa vždy snažím nájsť spôsob, ktorý je nenáročný nielen časovo, ale aj finančne, aby som udržal cenu svojho tovaru čo najnižšiu a zároveň zvyšoval jeho kvalitu. Preto som využil informácie predovšetkým o tom, aké sú vlastnosti šelaku a možnosti jeho opracovania, napríklad keď ho potrebujete odstrániť zo starého nábytku, a premenil ich na iný postup, ktorý podľa mňa zvládne úplne každý.
Príprava podkladu na lakovanie bola rovnaká. Pri dreve je dobré najprv zraziť chlp, ktorý však, bohužiaľ, pri niektorých druhoch dreva vystúpi znova až pri lakovaní, čo bol aj môj prípad. Pri tom, koľko vrstiev laku som však nakoniec použil, nešlo o problém. Použil som roztok svetlého šelaku rozpusteného v technickom liehu v pomere 1:4. Sayu som lakoval niekoľkokrát denne, vždy po dvoch až troch hrubých vrstvách jemným maliarskym štetcom so šírkou 12 mm. Používal som pritom jednorazové latexové rukavice, aby som si už nalakovaný povrch nezamastil. Vďaka tomu, že je šelak rozpustný v liehu, nové vrstvy narušia predchádzajúce vrstvy a dobre sa spoja, takže lakovaný povrch je, čo sa týka jednotlivých vrstiev, celistvý, pokiaľ si ho však nejako nezamastíte. Nie je potrebné riešiť prašnosť prostredia, ak nepracujete niekde vonku vo vetre a navyše na pieskovisku. Môžete pokojne pracovať doma napríklad pri televízii. Takto som lakoval niečo vyše týždňa. Nie každý deň som si našiel čas. Na sayu som naniesol približne 20 vrstiev laku.
V tomto bode je najdôležitejšia trpezlivosť. Optimálne je podľa mňa nechať lak vyzrieť pri izbovej teplote minimálne mesiac. Nechcel som, aby ste tak dlho čakali na ďalší článok, preto som čakal iba 3 týždne, ale sayu nechám ďalej vyzrievať, kým si meč niekto nekúpi. Je to množstvo vrstiev laku, ktorý takmer okamžite zavädne, a preto zle presychá a zreje. To je azda jedinou nevýhodou šelaku oproti niektorým iným lakom, ale aj priemyselné transparentné laky všeobecne zavädnú rýchlejšie než farebné.

Po vyzretí laku máte pred sebou lesklý, nerovný povrch (vľavo), ktorý je potrebné zbrúsiť a zarovnať (vpravo). Použil som na to brúsny molitan so zrnitosťou 100. Respektíve dva. Je dobré ich priebežne vyklepávať, pretože sa, samozrejme, zanášajú.




Po obrúsení celej pošvy a zarovnaní nerovností nám vznikne súvislý matný povrch pripravený na finálnu úpravu.

Vyleštenie pošvy do zrkadlového lesku dosiahnete jednoducho pomocou tekutej leštiacej pasty. Skúšal som pasty na opravu poškriabaných autolakov, plastov, akými sú napríklad lyžiarske okuliare poškriabané od snehu alebo svetlomety áut. Najviac sa mi osvedčila tekutá leštiaca pasta na plasty, ktorú kúpite do 200 Kč a vydrží vám na množstvo leštení. Použiť sa dá aj tekutá leštiaca pasta na kovy s rovnakým efektom a za rovnakú cenu. Všade som čítal, že šelak sa nedá leštiť. Že zhorí. Že sa nedá ani brúsiť napríklad šmirgľovým výsekom na brúske alebo vŕtačke, pretože sa šelak rozpustí a kotúč hneď zanesie. Tak mi napadlo, že problémom sú vysoké otáčky a následná teplota. Ručné leštenie šelaku pomocou starej bavlnenej plachty a leštiacej pasty na plasty mi nakoniec zabralo menej času než jeho obrúsenie.


Tu už vidíte vyleštenú kurigatu. Zvyšok saye som kvôli kontrastu nechal matný.

Vyleštený jaspis.

Vyleštené koiguchi a kojiri.

A nakoniec celá saya.
Sageo

Sageo s dĺžkou 2,5 m a šírkou 10 mm v pôvodne takmer bielej farbe som 3-krát moril v tmavohnedej liehovej farbe na kožu a semiš, kým nemalo mnou požadovaný odtieň. Je potrebné počítať s tým, že šnúra ďalšími úpravami stmavne. Preto som ju nechal trochu svetlejšiu než hotový a prelakovaný oplet rukoväti. Opäť pripomínam použitie rukavíc a morenie kože najlepšie v nejakej škatuli.

Zo začiatku som používal iba morené sageo, ale koža sa mi zle uťahovala a trhala sa. Bolo potrebné ju nejako premazať, na čo som začal používať tekutý včelí vosk na ošetrenie kože. Vzhľadom na nasýtenie kože voskom je však potrebné počítať s tým, že rovnako ako stmavne drevo lakovaním, stmavne aj koža napustená voskom.

Na špongiu nanesiem vosk a sageo cez ňu potom jednoducho niekoľkokrát pretiahnem, kým nie je celé napustené a poddajné. Na povrchu by nemal zostať žiadny prebytočný vosk. Skôr by mal byť votretý do kože, aby zostala mäkká, klzká a poddajná minimálne počas uväzovania sageo a aby vosk nezaschol príliš rýchlo.

Po riadnom navoskovaní sageo môžeme začať s uväzovaním. Šnúru najprv prevlečieme cez shitodome a kurigatu. V tomto prípade, keď má sageo spoj, týmto spojom smerom nahor, aby bol po zapletení šnúry viditeľný čo najmenej.

Následne polovice šnúry preložíme cez kurigatu do kríža.

Začíname sprava a zospodu prevlečením šnúry pod sayou.

Preloženú šnúru prevlečieme pod prvé preloženie a vytvoríme oko.

Do oka zasunieme nejaký predmet, aby sa nám oplet nerozplietal, a pokračujeme, kým neurobíme 4 otočky.


Koniec šnúry preložíme a preloženú šnúru postupne prevliekame jednotlivými okami a súčasne vyťahujeme predmet, ktorý bol do nich vložený.

Následne pokračujeme rovnakým spôsobom na druhej strane.

Iba namiesto nejakého predmetu vkladáme do jednotlivých ôk preloženú šnúru.


Po vykonaní 4 otočiek na ľavej strane koniec šnúry opäť preložíme a prevlečieme všetkými okami na druhú stranu.

Uviazanie sageo máme takmer hotové. Teraz ho už treba iba utiahnuť.

Uťahovanie si vyžaduje trpezlivosť a každý materiál sa, samozrejme, správa inak. Koža je v tomto najhoršia. Pruží a pri doťahovaní sa uvoľňuje.
Postupujeme otočku po otočke, kúsok po kúsku. Napíname a pridržiavame pred následným dotiahnutím. Najprv pritiahneme kožu zospodu, aby bola napnutá od kurigaty.

Pridržíme ju napnutú palcom druhej ruky.

Napneme zhora druhou rukou a palcom pustíme.

Pridržíme palcom zhora (na fotografii ho nie je vidieť) a opäť utiahneme. Jednoducho priťahujeme a pridržiavame kúsok po kúsku, aby šnúra zostávala maximálne napnutá, kým ju nedotiahneme tak, že sa už nemôže povoliť.


Po dotiahnutí šnúr na pravej strane pretiahneme prečnievajúcu časť kože na druhú stranu pritiahnutím oka vľavo.

Jednu stranu teda už máme hotovú a rovnakým spôsobom pokračujeme z druhej strany.



Po utiahnutí jednotlivých otočiek ich ešte skrátime utiahnutím ôk po stranách tak, aby ľavé oko nepresahovalo cez koiguchi a aby boli obe rovnako dlhé.

Nakoniec podľa nich skrátime aj konce šnúr.

Sageo je také, aké má byť, a saya je teda už kompletná.
Všetkým záujemcom o tento posledný článok zo série článkov o výrobe meča Munenori teda veľmi ďakujem za váš záujem aj pozornosť, pretože si uvedomujem, že toho bolo naozaj veľa. Chcel som byť vo výklade čo najpresnejší, pretože podobných návodov na vykonanie tsukamaki alebo uviazanie sageo je na internete množstvo a z vlastnej skúsenosti viem, že niekoľko drobností, žiaľ, dosť podstatných, je v nich vynechaných. Jednoducho preto, že po čase ich už človek považuje za samozrejmosť a neprikladá im dôležitosť. Dúfam teda, že som tiež na nič nezabudol. V každom prípade budem veľmi vďačný za vašu spätnú väzbu v komentároch nižšie, a určite nielen ja. Predsa len, ak budete mať nejaké otázky, určite budú aj ostatní čitatelia radi, keď si budú môcť prečítať odpovede na ne.
Nižšie potom nájdete fotografie už kompletného meča a jeho parametre.
S prianím množstva úspechov pri vlastnej tvorbe,
Eduard Valentík.
Munenori Tamahagane Katana Masamune
Nagasa: 72,6 cm
Tsuka: 29,9 cm
Motokassane: 8,6 mm
Sakikassane: 6 mm
Motohaba: 3,2 cm
Sakihaba: 2,4 cm
Kissaki: 3,7 cm (samostatne brúsené)
Sori: 1,7 cm
Materiál Nagasa: Tamahagane
Bod vyváženia: 13,5 cm od Tsuby
Gitae: Soshu
Materiál Tsuky: Koža z morského hada a lakovaná hovädzia koža
Sageo: teľacina
Tsuba: mosadz
Fuchi:stabilizovaná breza
Kashira: stabilizovaná breza
Saya: dub
Seppy: mosadz
Koiguchi: stabilizovaná breza
Kojiri: stabilizovaná breza
Kurigata: stabilizovaná breza
Hmotnosť: 1315 g
Príslušenstvo: Origami (certifikát pravosti), brokátové vrecúško na meč (pozri fotografie)
Tameshigiri: tatami, zelený bambus, alternatívne materiály


