Čepeľ s bo-hi a najlepšie vyváženie meča

     Verím, že každý, koho niekedy napadlo zaobstarať si niektorú z replík samurajského meča, premýšľal okrem iného aj nad tým, či zvoliť čepeľ so žliabkom alebo bez neho. Časy, keď bol bo-hi považovaný za žliabok na odtok krvi, sú našťastie už dávno preč, a nebudem sa hrať na múdreho – aj ja som ho kedysi považoval za žliabok na odtok krvi. Jednoducho preto, že mi to tak niekto povedal. V každom prípade názov nie je dôležitý. Dôležitý je dôvod jeho umiestnenia na čepeli meča a to, ako jeho prítomnosť ovplyvňuje vlastnosti čepele hneď v niekoľkých aspektoch. Keďže prítomnosť najmä bo-hi, teda širokého a hlbokého žliabku, ktorý sa často tiahne po celej dĺžke čepele, najvýraznejšie ovplyvňuje vyváženie takého meča, rozhodol som sa tieto témy spojiť do jedného článku.

BO-HI

     Primárnym dôvodom, prečo sa na čepeľ meča pridáva žliabok, je – ako som už spomenul – zníženie hmotnosti čepele. Od toho sa potom odvíjajú ďalšie zmeny, ktoré ovplyvňujú vzhľad a funkčnosť meča s takouto čepeľou. Mnoho ľudí si celkovo spája samurajský meč s prítomnosťou žliabku na čepeli a ak je pre nich estetický vzhľad meča pri jeho výbere prvoradý, jednoducho si vyberú meč so žliabkom.

Ďalším dôvodom, prečo môže niekto takýto meč uprednostniť, je charakteristický zvuk (tzv. Tachikaze), ktorý meč vydáva pri technicky správne vykonanom sekute, čo vyhľadávajú napríklad cvičenci Iaida. Avšak či už vzhľad, alebo zvuk, ktorý meč vďaka prítomnosti žliabku vydáva, nie sú vlastnosti, ktoré ovplyvňujú funkčnosť čepele so žliabkom. A práve tým vlastnostiam, ktoré funkčnosť ovplyvňujú, by som sa tu rád venoval.

     V súvislosti s vyššie uvedeným primárnym dôvodom pridania žliabku na čepeľ, ktorým je jej odľahčenie, ma najviac zaujímal vplyv na možné zníženie pevnosti a odolnosti takejto čepele a zmena následného vyváženia meča, ku ktorej určite dôjde. Teda konkrétne to, aký vplyv bude mať takáto zmena vyváženia na funkčnosť meča.

     Odobratím materiálu samozrejme dochádza k istému oslabeniu čepele. Na druhej strane však dôjde aj k jej profilácii, ktorú by sme mohli s určitou nadsádzkou prirovnať k tvaru nosníka s profilom v tvare písmena „I“. Vďaka tomu by čepeľ mala získať vyššiu odolnosť proti ohnutiu. Čo to však prinesie z opačného spektra? Aj keby profilovanie čepele plne vykompenzovalo spevnením stratu pevnosti spôsobenú odobratím materiálu, mohli by sme tým takúto čepeľ pripraviť o výhody vyplývajúce z diferenčného kalenia čepele bez žliabku. Hlavným dôvodom pre diferenčné kalenie samurajských mečov totiž bolo to, aby sa meče v boji nelámali, ale len ohýbali, aby sa dali následne narovnať a opätovne použiť v boji. Ak teda pridáme prvok, ktorý zvýši jej tuhosť (a zníži húževnatosť), nielenže čepeľ oslabíme, ale zároveň zvýšime aj jej náchylnosť na zlomenie. Možno aj preto sa takéto meče všeobecne neodporúča používať na ťažké sečné skúšky na odolných materiáloch, a ak niekto preferuje ľahší meč, volí v takých prípadoch radšej užšiu čepeľ. Tá je síce náchylnejšia na ohnutie, no nie na jej nevratné poškodenie, ku ktorému by mohlo dôjsť v prípade použitia profilovanej čepele.

     Riešením by samozrejme bolo pridať materiál odobratý zo žliabku po stranách čepele, prípadne pridať ešte viac materiálu, čo by však postrádalo zmysel, pretože žliabok sa na čepeľ naozaj pridáva za účelom jej odľahčenia a posunu bodu vyváženia smerom k záštite. A tým sa dostávame k ďalšej vlastnosti meča ovplyvnenej pridaním žliabku na čepeľ, a to k zmene jeho vyváženia, konkrétne k posunu bodu vyváženia smerom k záštite. A keďže vyváženie akéhokoľvek meča môže byť rozhodujúcim faktorom pri jeho výbere vzhľadom na účel použitia, rád by som sa tejto téme venoval nielen vo vzťahu k mečom so žliabkom, ale aj celkovo k mečom ako takým.

Vyváženie

     Niekoľkokrát som pri nejakom meči uviedol, že je veľmi dobre vyvážený, a neskôr mi napadlo, že takáto informácia môže byť pre mnohých ľudí trochu zavádzajúca a môže pôsobiť dojmom, že takýto meč je výrazne lepší ako iný, ktorý má napríklad bod vyváženia posunutý viac ku kissaki. Aj to bol vlastne jeden z dôvodov, ktorý ma viedol k napísaniu tohto článku, pretože by som nerád poskytoval zákazníkom zavádzajúce informácie, ktoré by ich nejako manipulovali práve k nákupu daného meča namiesto iného, ktorý by pre nich mohol byť vhodnejší. Ak teda uvádzam, že je meč dobre vyvážený, myslím tým, že je dobre vyvážený pre účel svojho použitia. Alebo že pôsobí ľahšie a je ovládateľnejší v porovnaní s inými mečmi bez žliabku v danej kategórii. Napríklad meč primárne určený na častý nácvik techník, ktorý je ľahký a navrhnutý tak, aby bod vyváženia bol čo najbližšie k rukoväti. To však na druhej strane môže znamenať, že takýto meč bude mať pravdepodobne zníženú funkčnosť pri použití v boji.

     Aj keď som sa tejto témy nepriamo dotkol už v jednom z predchádzajúcich článkov – Ako sa vyznať v parametroch čepelí samurajských mečov – hmotnosť a vyváženie akéhokoľvek meča sú pre veľkú časť ich používateľov natoľko podstatné pre výber, že by som sa téme vyváženia meča rád venoval trochu podrobnejšie.

     Ako som už naznačil v predchádzajúcom texte, nízka hmotnosť meča a bod vyváženia blízko pri záštite môžu mať nielen pozitívny, ale aj negatívny vplyv na funkčnosť meča a jeho použiteľnosť v praxi. V skutočnosti nejde o pozitívne alebo negatívne vlastnosti, ale o vlastnosti a možnosti každého meča vyplývajúce z jeho parametrov, ktoré budú pri výbere preferované alebo sa im, naopak, vyhnete – pretože, ako každý, kupujete meč za určitým účelom.

     Aké je teda najlepšie vyváženie meča, respektíve bod vyváženia napríklad u katany? V skutočnosti nič také neexistuje. Ide o to, že ak je meč ľahší alebo má bod vyváženia posunutý bližšie k rukoväti, je takýto meč lepšie ovládateľný a je možné s ním techniky vykonávať rýchlejšie. Na druhej strane, ťažší meč s bodom vyváženia bližšie ku kissaki bude funkčnejší a výkonnejší pri strete s cieľom – či už tým cieľom bude protivník alebo jeho meč.

     Ťažšia čepeľ s bodom vyváženia posunutým ku kissaki tak bude pri útoku pôsobiť priebojnejšie a zároveň bude lepšie pohlcovať energiu pri krytí útokov protivníka. Teda – ťažším mečom lepšie odrazíte ten ľahší, či už pri obrane alebo útoku. Tiež s ním spôsobíte väčšie škody, dokážete preraziť brnenie alebo poškodiť súperov meč. Na druhej strane, k tomu vôbec nemusí dôjsť, ak protivník s ľahším mečom bude rýchlejší a dokáže zasiahnuť niektoré odkryté miesta na vašom tele. Je teda jasné, že ani jeden z mečov nemusí byť a nie je lepší alebo horší – aspoň nie vo všetkých ohľadoch. Preto ani nie je možné stanoviť najlepší bod vyváženia každého meča.

     Samozrejme, v dnešnej dobe je takýto stret dvoch protivníkov s mečmi nereálny, a vzhľadom na to, že aj v Japonsku ho už od 16. storočia považovali za čoraz menej pravdepodobný, môžete si všimnúť v rôznych bojových umeniach používajúcich meče zmeny, vedúce práve k používaniu skôr ľahších mečov s vyvážením bližšie k rukoväti. Môže to byť spôsobené viacerými faktormi, z ktorých najvýznamnejšie sú asi absencia brnenia a používanie meča skôr v bežnom živote a v civilnom oblečení než vo vojne. Tiež kvôli potrebe rýchleho tasenia a použitia meča, ktorý predtým nebol vytasený. Pretože vo vojne bol väčšinou dostatok času pripraviť sa na boj vytiahnutím meča z pošvy, prípadne zaujatím postoja. A aj keď sa pozriete na európske meče so žliabkom a bez neho, často aj u nich uvidíte rozdiely – tak v odľahčení čepele, ako aj v zmene ich geometrie vo vzťahu k danému obdobiu, vývoju brnenia, ale aj iných zbraní, spôsobu boja a vedeniu vojny.

Pri európskych mečoch sa s postupným vývojom a zdokonaľovaním odolnosti zbroje žliabky z čepelí naopak pri výrobe odstraňovali. Rovnako sa menila geometria čepelí tak, že boli masívnejšie a teda aj ťažšie. Určite bolo v každej dobe žiaduce, aby bol meč dobre ovládateľný, ľahký a aby sa s ním dali vykonávať čo najrýchlejšie seky – no ak sa jeho čepeľ pri pokuse o prienik brnením poškodila alebo zlomila, rovnako ako pri strete s nejakou inou zbraňou, všetky výhody plynúce z ľahkosti a ovládateľnosti meča boli v tej chvíli fuč.

Bo-hi Teória a prax

     Aby sme si však mohli vytvoriť kompletný obraz, pozrime sa ešte späť do japonskej histórie. Prakticky akýkoľvek „štandard“ pre čokoľvek sa týka väčšinového a modelového príkladu, takže keď uvádzam, že v boji na bojovom poli bol dostatok času postaviť sa už s taseným mečom, môže to byť samozrejme vo väčšine prípadov pravda, ale to neznamená, že sa skutočný profesionálny bojovník nepripravoval na rýchle tasenie a vykonanie rovnako rýchleho seku ako reakcie na nečakaný útok, čo následne viedlo k vzniku Battōjutsu (neskôr Iaijutsu). A treba si uvedomiť, že k tomu došlo v období najčastejších vojen pred obdobím Edo, teda v čase, keď logicky bolo výhodné mať ťažký, odolný a prierazný meč.

     Rovnako tak mohol takýto bojovník preferovať masívnu čepeľ odľahčenú žliabkom namiesto čepele bez žliabku, pretože aj keď si bol vedomý zníženia dopadovej energie, uvedomoval si aj to, že bude v bitke šermovať podstatne lepšie vyváženým mečom s nižšou hmotnosťou, a teda sa neskôr unaví menej. Čo mimochodom skutočne viedlo k pridaniu žliabkov do čepelí mečov v období Kamakura (1185–1333), kedy sa začali vyrábať meče s masívnejšími a dlhšími čepeľami, a žliabok mal znížiť ich hmotnosť pri súčasnom minimálnom oslabení čepele. Čo, ak ste čítali pozorne, nedáva zmysel s teóriou z úvodu článku, kde som uvádzal, že pridanie materiálu na čepeľ, z ktorej bol materiál práve kvôli žliabku odstránený, nedáva logiku.

     Rád teda opäť zdôrazním, že zamerať sa iba na jednu vlastnosť čepele alebo meča je zavádzajúce. Konkrétne mám na mysli napríklad práve informáciu, že žliabok oslabuje čepeľ a robí ju takpovediac tuhšou. Niekto by totiž mohol ľahko dospieť k záveru, že ak sa do čepele pridá žliabok, okamžite je čepeľ nanič, nepoužiteľná pri strete s odolnejším cieľom alebo iným mečom. Tým skôr, keď aj samotní japonskí učitelia šermu neodporúčajú čepele so žliabkom na tameshigiri, napríklad na bambuse, ako uvádzam napríklad v článku „Stanovenie dĺžky meča“. Ako som už naznačil vyššie pri krátkom pohľade do japonskej histórie – nie je to tak.

     Ďalej informácia, či má alebo nemá čepeľ žliabok, je sama osebe vytrhnutá z kontextu. Je potrebné vnímať čepeľ a meč ako celok. Určite bude funkčný rozdiel napríklad medzi dvoma rovnakými mečmi so žliabkom, ale z rôznych ocelí, čo sa pri Nihontō vôbec neriešilo a ani nerieši. Tamahagane bola prakticky jedna čistá oceľ a väčšinou sa u nej líšil len minimálne obsah uhlíka. Následne bol rozdiel v geometrii a konštrukcii čepele (laminácii), čo však platí aj pre dnešné repliky. Lenže práve pri replikách, kde môžu byť použité rôzne ocele nielen s veľmi odlišným obsahom uhlíka, ale aj iných prvkov, sú následne aj vlastnosti týchto mečov veľmi odlišné – a preto treba oceľ použitú na výrobu čepele zohľadniť. Rovnako tak treba brať do úvahy aj ostatné parametre čepele, ako sú jej hrúbka a šírka, čo práve brali do úvahy výrobcovia mečov v období Kamakura, keď pridávali žliabky do stále masívnejších čepelí. U tenších čepelí to nebolo potrebné a zrejme to zároveň považovali za nežiadúce. Rovnako ako nepridávali do masívnych čepelí žliabok len preto, aby ich potom robili ešte masívnejšími a kompenzovali tým ich oslabenie. Nešlo len o zmenu hmotnosti, ale aj vyváženia, dĺžky a geometrie čepele, čo ovplyvňuje aj prienik materiálom.

     Práve z týchto dôvodov nájdete u nás v kategórii „Plne funkčné meče“ aj meče so žliabkom. Pretože tieto meče sú stále maximálne výkonné, aj keď v porovnaní s mečmi s „plnou čepeľou“ je ich náchylnosť k zlomeniu samozrejme vyššia. Nie je to však tak, že by sa takýto meč so žliabkom pri strete s cieľom okamžite zlomil oproti meču bez žliabku. V skutočnosti tento rozdiel nie je až tak výrazný a k nejakému zlomeniu čepele vplyvom jej ohnutia do strany by mohlo v bežnej praxi dôjsť len pri naozaj veľkom a opakovanom ohybe čepele v jednom mieste.

     Rovnako tak zvýšenie tuhosti čepele a zníženie náchylnosti k jej ohnutiu a následnému zlomeniu nie je také výrazné, ako je výrazné zvýšenie odolnosti čepele proti jej zlomeniu vďaka použitiu diferenciálneho kalenia. Preto aj keď napríklad uvádzam, že pridanie žliabku do čepele zvyšuje jej tuhosť, čo popiera pôvodný zámer diferenciálneho kalenia, opäť to neznamená, že by žliabok na čepeli úplne „zmazal“ výhody diferenciálneho kalenia týkajúce sa náchylnosti čepele k zlomeniu. Navyše, zvýšenie tuhosti čepele profilovanej do tvaru písmena „I“ sa prejavuje pri tlaku alebo ohybe zo strany ostria alebo chrbta čepele. Pri tlaku z boku je teda čepeľ so žliabkom skôr náchylnejšia na ohnutie, zatiaľ čo pri zaťažení na strane ostria alebo chrbta na zlomenie.

     V tomto prípade teda bude najdôležitejšie to, aká oceľ bola použitá, ako bola spracovaná, zakalená a popustená. To je v skutočnosti to, čo má najzásadnejší vplyv na odolnosť čepele pri praktickom použití meča. Je preto vždy dôležité uvedomiť si nielen to, čo prípadná zmena geometrie čepele ovplyvní, ale najmä v akom rozsahu táto zmena v skutočnosti bude. V tomto prípade sa zmena bude týkať predovšetkým zníženia hmotnosti meča a s tým súvisiacimi zmenami vo vyvážení, ovládateľnosti, dopadovej energii atď. Zmena v odolnosti čepele tu oproti tomu nebude až tak podstatná. Navyše bude do istej miery kompenzovaná práve znížením dopadovej energie, rovnako ako znížením schopnosti odraziť čepeľ iného meča, vďaka čomu však bude na druhej strane znížené aj riziko jej poškodenia.

     Jednoducho teda neexistuje najlepší bod vyváženia každého meča, rovnako ako neexistuje najlepší meč. Každý meč môže byť dobrý alebo zlý a primárne vždy bude záležať na tom, na aký účel ho kupujete. Napríklad či je určený na tréning Iaido alebo Kenda. Či chcete cvičiť s ťažkým, masívnym mečom, o ktorom viete, že by stopercentne obstál proti inému, slabšiemu meču v boji. Mečom, ktorý by dokázal preraziť protivníkovu zbroj, a to pri minimálnom poškodení jeho čepele. Alebo naopak hľadáte meč, s ktorým dokážete vykonávať nacvičené techniky čo najrýchlejšie. Je to o preferenciách každého konkrétneho človeka a názor na to, ktorý z mečov je lepší alebo horší než iný, alebo dokonca najlepší, je vlastne sám o sebe čisto subjektívny.

     Určite je však možné určiť, ktorý meč je lepší alebo vhodnejší na konkrétny účel. Osobne by som neodporúčal snažiť sa nejak extrémne kombinovať alebo kompenzovať nedostatky konkrétneho meča vyrobeného na určitý účel. Aby som to vysvetlil – rovnako ako je nezmysel extrémne zosilňovať čepeľ so žliabkom, aby sa kompenzoval úbytok materiálu v mieste žliabku, je podľa mňa rovnaký nezmysel napríklad použitie extrémne ťažkého kovania a tsuky s cieľom posunúť bod vyváženia bližšie k rukoväti, aby sa meč zdal ľahší a lepšie ovládateľný. Všetko má svoje hranice, a ak ich prekročíte, môžete meč znehodnotiť.

     Za predpokladu, že sú dodržané parametre čepele, respektíve vzájomný pomer medzi motokasane a sakikasane, motohaba a sakihaba, je čepeľ už optimálne vyvážená. Máme teda masívny meč s dobre vyváženou čepeľou, ktorý obstojí proti inému meču, protivníkovej zbroji, má veľkú kinetickú a nárazovú energiu a dobre s ním možno odrážať útoky protivníka s ľahším mečom. A ak chceme tento meč vylepšiť a zlepšiť jeho ovládateľnosť spolu s rýchlosťou, použijeme o 200 g ťažšie kovanie a tsuku. Vďaka tomu sa bod vyváženia posunie smerom k rukoväti a meč sa bude zdať ľahší. V princípe ide o pákový efekt. Súčasne sa však zhoršia všetky vyššie uvedené vlastnosti týkajúce sa výkonu, takže jediné, čo vlastne dosiahneme, je zvýšenie jeho hmotnosti o 200 g. Pretože niečo získame a niečo stratíme – a keď zisk a stratu odpočítame, zostane nám 200 g navyše. V skutočnosti, ak by sme chceli ľahší a ovládateľnejší meč s bodom vyváženia bližšie k rukoväti, bolo by omnoho vhodnejšie vybrať si jednoducho meč s ľahšou čepeľou a žliabkom. Samotný problém teda nie je v nejakej zmene, ale v zámere a plánovanom účele tejto zmeny. Samozrejme, môžeme pridať ťažšie kovanie a rukoväť, ak chceme pri danom meči zlepšiť ovládateľnosť. To nie je problém. Problém je očakávať, že tým zlepšíme aj ostatné vlastnosti meča – a preto je potrebné každú takúto zmenu premyslieť dopredu a zamyslieť sa aj nad tým, ako a do akej miery to ovplyvní ostatné vlastnosti meča.

     Vyššie uvedené sa však samozrejme týka meča, ktorý si kupujeme ako nový a môžeme si vybrať. V prípade meča, ktorý už vlastníme a nemáme možnosť výberu, pretože jeho parametre sú už dané, môže byť pridanie hmotnosti na rukoväť alebo výmena ľahšieho kovania za ťažšie riešením pre zamýšľanú zmenu jeho vlastností, vyváženia atď... V každom prípade je však lepšie a jednoduchšie si hneď na začiatku vybrať ten správny meč podľa našich potrieb a predstáv o jeho použití.

     Ak teda pominie vplyv prítomnosti alebo neprítomnosti žliabku na vzhľad meča alebo zvuk pri jeho použití a zameriame sa čisto na funkčnú stránku, hlavným dôvodom pridania žliabku do čepele je, ako som už niekoľkokrát uviedol, zníženie jeho hmotnosti a s tým súvisiace posunutie bodu vyváženia smerom k rukoväti. Tým sa zlepší ovládateľnosť meča a možnosť rýchlejšieho vykonávania techník, a to pri minimálnom oslabení čepele. Práve za týmto účelom by som si teda vybral meč so žliabkom. Ak by som hľadal meč s maximálnym možným výkonom čepele – čo sa týka nárazovej energie, prieraznosti, deštrukcie cieľa a odolnosti pri strete – vybral by som si meč bez žliabku.

Napokon k vyváženiu

     Je tu však ešte jedna časť čepele, ktorá má na vyváženie vplyv, a ktorá je, bohužiaľ, často prehliadaná. Sám som túto časť zatiaľ nikde nespomínal v súvislosti s vlastnosťami meča, a preto by som to rád napravil. Tou časťou je nakago. Nakago nie je vidieť, a tak sa často nerieši – a vlastne ani nemôže, pretože jeho dĺžka ani iné parametre nie sú pri mečoch v našich e-shopoch alebo iných vôbec uvádzané. pritom nakago je umiestnené až za habaki, teda v časti meča, kde má jeho vyváženie výrazný vplyv. Môžete si všimnúť, že pri mečoch našej značky Munenori, kde sú čepele o niečo masívnejšie než u väčšiny iných značiek, má rukoväť katany väčšinou dĺžku 30 cm a viac. Ak by ste potom zmerali dĺžku nakago, teda časti čepele prechádzajúcej rukoväťou, teda od sepy po jej koniec, zistili by ste, že pri mečoch s dĺžkou čepele okolo 73 cm vrátane habaki, má nakago približne 27,5 cm, čo je u mnohých iných značiek prakticky dĺžka celej tsuky. Takéto množstvo ocele v rukoväti má samozrejme zásadný vplyv na celkové vyváženie meča – konkrétne na vyváženie samotnej čepele a následne celého meča.

     Týmto však opäť – vzhľadom na všetko vyššie uvedené – nechcem povedať, že je to dobre alebo správne. K použitiu takto dlhého a masívneho nakaga som sa rozhodol ja sám vzhľadom na ostatné parametre čepelí mečov Munenori. Niekto to môže považovať za správne, niekto za nesprávne. Niekto sa rozhodne nakago svojho meča skrátiť, aby posunul bod vyváženia smerom ku kissaki a zvýšil tak nárazovú silu čepele pri sekaní. Pre mňa bola prioritou rovnováha medzi všetkými parametrami čepele, pričom si myslím, že je vždy lepšie mať nejaký materiál navyše, ktorý možno odstrániť, pretože pridať ho je, konkrétne v prípade čepele, pomerne náročné.

     Záverom je potrebné opäť spomenúť ľudský faktor, čo je ten najdôležitejší aspekt – pretože práve medzi ľuďmi sú najväčšie rozdiely. Rozdiely v sile, rýchlosti a schopnostiach správneho používania samurajského meča, respektíve techniky. Od týchto rozdielov sa potom odvíja, do akej miery bude alebo nebude meč zaťažovaný, vystavený poškodeniu, či bude alebo nebude využitý jeho potenciál – a do akej miery.

Za e-shop Blades,
Eduard Valentík.