- Štítky blogu
Ako sa stavia meč Munenori - Dopasovanie jednotlivých častí (2. časť)
Ako som už naznačil v prvej časti tejto štvordielnej série, bude tento článok venovaný úpravám jednotlivých častí pred kompletizáciou meča. Vzhľadom na to, ako po rozobratí meča v pôvodnom vyhotovení vyzerá nakago, musím začať s ním, aby získalo finálny tvar a mohol som naň následne dopasovávať ďalšie komponenty. Pokiaľ je to čo i len trochu možné, do čepele nikdy nezasahujem a radšej upravujem rozmer ostatných častí meča, no tu som musel urobiť výnimku.
Nakago
Ako sami vidíte z fotografie vyššie, nakago nemá rovnakú šírku po celej dĺžke a v hamachi (pri ostrí „ha“), aj munemachi (pri chrbte „mune“) sa zužuje. Keby som ho takto ponechal a dopasoval naň habaki a tsubu, vznikla by tak medzi nimi a nakago medzera. Preto je potrebné opracovať ho pilníkom do požadovaného tvaru.
Ide o niekoľkominútovú prácu, ktorej sa netreba nijako obávať. Preto nie je dôvod sa jej ani vyhýbať s tým, že si ušetríte prácu. Je to síce drobná, ale dosť podstatná chyba, ktorú je potrebné odstrániť.
Habaki
Ďalším krokom bolo dopasovanie habaki. Na fotografii vidíte, že medzi habaki a hamachi je cca 2 mm medzera. Habaki teda musí byť posunuté viac dopredu, aby medzera nebola viditeľná. V tomto prípade nie je nutné zasahovať do čepele, aj keď aj to by samozrejme bolo riešením. No ako som písal, do čepele nerád zasahujem zbytočne a navyše je samozrejme jednoduchšie odbrúsiť niekoľko mm mosadze z výrezu na strane mune, než prehĺbiť munemachi na zakalenej čepeli.
Habaki teda máme dopasované na nakago tak, aby sa dalo správne nasunúť, bez materiálu navyše, ktorý by bránil jeho správnemu nasunutiu v munemachi a hamachi. Pretože však bolo habaki vyrobené sériovo v štandardnom rozmere a čepeľ nie, logicky medzi ním a čepeľou musí byť nejaká vôľa. Bohužiaľ väčšinou nie práve malá, keď si k hrubému opracovaniu nakago na prvý pohľad od oka pripočítame ešte jeho vyrovnanie do optimálnych parametrov, ako som to pri tomto meči musel najskôr vykonať. Ako uvidíte na ďalších fotografiách, tie vôle sú tu dosť podstatné a môžu byť aj rovnako podstatným problémom.
Na prvej a druhej fotografii habaki na nakago sú jasne viditeľné medzery prakticky zo všetkých strán. Na tretej potom to, čo môže nastať v praxi, keď nakoniec na takéto nakago s vôľami nasadíte seppy, tsubu a narazíte tsuku až na doraz. Aj keby nebola žiadna vôľa v habaki na chrbte čepele, vôľa v spodnej časti sa takto aj tak viac či menej prejaví. Pokiaľ by som všetky tieto vôle neodstránil, mohlo by navyše dochádzať k pohybu habaki na nakago nahor a nadol a meč by nemuselo byť možné zasunúť do pošvy. Aj keby však áno, zasúvaním meča by sa zbytočne poškodzovalo koiguchi (ústie pošvy), došlo by k jeho skoršiemu opotrebovaniu a následnej voľnosti meča v nej, pokiaľ by sa zase v budúcnosti habaki posunulo opačným smerom. Toto by sa samozrejme prejavilo až po dlhodobom používaní meča a majiteľ by zrejme nikdy neprišiel na to prečo, čomu by som rád, pokiaľ možno, predišiel.
Habaki som najskôr z jeho vnútornej časti obrúsil s cieľom odstrániť prípadné nečistoty, patinu a zabezpečiť následnú lepšiu priľnavosť tmelu. Potom som ho odmastil liehom a nakoniec naniesol tmel. Na toto tmelenie používam dvojzložkový, hnetací tmel s vysokým obsahom kovu. Najskôr je potrebné trochu tmelu akoby votrieť do tmeleného povrchu, pretože iba nejakým priložením na kov nijako zvlášť nedrží. Toto vykonávam prostredníctvom bambusových špajlí, ktoré znesú silnejší tlak a nelámu sa. Až potom môžete naniesť väčšie množstvo tmelu na tmelené plochy, presnejšie povedané na tmel, ktorý ste na ne rozotreli. Je potrebné pracovať rýchlo, pretože tmel tvrdne počas niekoľkých málo minút, v závislosti od okolitej teploty. Preto si predtým, než začnem, najskôr poriadne naolejujem nakago, aby na ňom tmel pri nasúvaní habaki nezostával a nestieral sa z tmeleného materiálu. Nasúvanie na nakago je potrebné vykonávať opatrne a neustále kontrolovať, či sa tmel stiera tak, aby nakoniec habaki napríklad neprečnievalo nad mune, ale splývalo s ním. Jednoducho tak, aby habaki na nakago presne sedelo. Prebytočný tmel potom odstraňujem hrotom špajle a čakám, kým tmel stvrdne. Na zvyškoch tmelu spoznáte, kedy tmel začne rýchlo vytvrdzovať. V tomto okamihu je potrebné využiť to, že tmel ešte nie je úplne vytvrdnutý, a stiahnuť habaki z nakago. Neskôr by to mohol byť zbytočný problém a tmel z habaki by sa mohol odlámať. V takom prípade samozrejme zase od začiatku. Na odstránenie habaki používam kúsok tvrdého dreva a gumové kladivo.
Pavel Bolf kedysi písal, že habaki je tou najzložitejšou časťou meča. Habaki na pravých samurajských mečoch, ako sú aj tie jeho, sú rovnako ako ostatné diely dokonale dopasované. Samozrejme z výroby, nie nejakým tmelením, čo si zasluhuje nekonečný obdiv, pretože by ste na nich nenašli ani stotinovú vôľu a verím, že väčšina z nás by si bez nejakého CNC jednoducho ani neškrtla.
Tsuba
Keď sa na samurajskom meči menila tsuba, ktorá mala vôle a na nakago by teda nedržala dostatočne napevno, vykonalo sa jej odbrúsenie v hornej aj spodnej časti a na týchto miestach bol vkovaný ďalší kov navyše, ktorý bol následne upravený do požadovaných rozmerov. V začiatkoch som to vykonával rovnakým spôsobom, ale osobne si myslím, že by to bolo trochu nedostatočné, pokiaľ by došlo k nárazu čepele protivníkovho meča do takejto tsuby alebo k jednoduchému pádu meča na zem. Na takom slabom mieste by mohla opäť vzniknúť vôľa. Následne by došlo k poškodeniu mekugi a samozrejme k vzniku ďalších vôlí medzi tsubou, sepami, habaki a tsukou, ich posunutím na nakago. Pretože na dopasovanie tsuby používam opäť tmel, nie som obmedzený zložitosťou, ktorú by predstavovalo vloženie kovu po obvode celého otvoru v tsube, a môžem teda dokonale dopasovať tsubu aj po stranách.
Najskôr je potrebné opäť pripraviť tmelený povrch odstránením prípadných farieb alebo mastnôt a zdrsniť ho pre správnu priľnavosť tmelu.
Tmel, ktorý som použil v tomto prípade, je opäť dvojzložkový, ale tentoraz nie hnetací a rýchloschnúci, ktorý má horšiu priľnavosť a pri tejto práci sa mi neosvedčil. Daný tmel tvrdne niekoľko hodín a za bežných podmienok zreje jeden až dva dni, čo nás však, ako zistíte, vo výsledku nijako neobmedzí pri rýchlej práci. Samozrejme tu nemôžem uviesť, o akú značku tmelu ide, ale môžem prezradiť, že ide opäť o kovom plnený tmel od rovnakej firmy, s jednotlivými zložkami v pomere 1:1, ktorý sa využíva napríklad na opravy opotrebovaných kovových súčastí, ako sú hriadele, skrine, drážky, perá a príruby, pričom znižuje opotrebovanie na vzájomne sa pohybujúcich súčastiach. Verím, že podľa tohto opisu nebude také ťažké ho nájsť.
Nanášanie tmelu vykonávam rovnako ako pri habaki. Najskôr je potrebné ho opäť akoby votrieť do tmelenej plochy na zvýšenie priľnavosti a následne ním takmer zaplniť otvor pre nakago tak, aby tmel z oboch strán presahoval do strán a po vytvrdnutí a následnom nasadzovaní na nakago z otvoru nevypadával. Potom musíme počkať, kým začne tuhnúť. Tsuba musí byť uložená pri izbovej teplote. V chladnom prostredí proces vytvrdzovania prebieha pomaly a môže byť narušený až do takej miery, že tmel nikdy riadne nevytvrdne a nevyzreje. Počas 2-3 hodín je tmel dostatočne tuhý, ale súčasne ešte poddajný, aby sa neodlupoval z tsuby, keď ju budeme nasúvať na nakago. Nakago opäť naolejujeme ako v prípade habaki a opatrne nasúvame až cca 1 cm pred habaki. Potom skontrolujeme tsubu zo všetkých strán, či je nasadená skutočne kolmo na nakago, a opatrne ju stiahneme. Odstránime prebytočný tmel z oboch strán nožom a vložíme ju do rúry nastavenej maximálne na 100 stupňov. Hneď ako bude rúra na túto teplotu vyhriata, môžeme ju vypnúť a tsubu v nej nechať niekoľko hodín zrieť (najlepšie cez noc, aby nás nelákalo skúšať, či je tmel už vytvrdnutý alebo nie). Pokiaľ by sme použili vyššie teploty, tmel by napučal. Potom by sa samozrejme dal tmel obrúsiť a dopasovať na nakago po vytvrdnutí, ale jeho hustota, tvrdosť a odolnosť proti opotrebovaniu by tým bola znížená. Takto využijeme všetky vlastnosti a potenciál tmelu na maximum.
Po vybratí tsuby z rúry ju môžeme skúsiť nasadiť na nakago. Pokiaľ by išla tsuba veľmi ťažko, je lepšie ju radšej zľahka dopasovať pilníkom, než sa ju snažiť naraziť na nakago väčšou silou, pretože tmel by mohol popraskať a oddeliť sa od tsuby.
Chyby, ktoré som tu opísal, sú viac či menej problémom všetkých mečov na trhu a ako sami vidíte, nie je až také zložité ani nákladné ich odstrániť. Pokiaľ sa však nechcete držať tradičných japonských postupov a vyrobiť si nesediace diely znova na mieru danej čepele, čo si však vzhľadom na následné rapídne zvýšenie ceny mečov, bohužiaľ, sám nemôžem dovoliť, rovnako ako zrejme ani väčšina zákazníkov. Navyše tieto chyby bežný používateľ neuvidí a väčšinu predajcov teda netrápia, takže by som im ďalším zvyšovaním kvality, ktorú málokto ocení, a následných cien nebol ani schopný konkurovať. Preto sa snažím neustále vymýšľať nové spôsoby skvalitnenia svojich mečov a zabezpečenia ich maximálnej funkčnosti pri súčasnom udržaní nákladov, a teda aj cien. Verím, že pre bežných používateľov replík samurajských mečov budú tieto články skutočne hodnotným prínosom a budú si tak môcť jednoducho vyladiť svoj meč alebo meče tak, ako si zaslúžia. To všetko bez potreby kupovať si množstvo drahého náradia, vybavovať si dielňu alebo dokonca kováčsku dielňu. Tí skutočne nároční si nakoniec aj tak zaobstarajú nejaký ten pravý samurajský meč, s ktorým však pravdepodobne nebudú sekať, pretože im to bude ľúto. Mne ide o maximálne funkčné a použiteľné meče v praxi, pri ktorých sa práve tu opísané chyby skôr či neskôr prejavia.
Ďalšími chybami, ktoré budeme riešiť v nasledujúcich dieloch série článkov o zostavovaní meča, sú opäť vôle. Konkrétne v rukoväti a pošve. Tie sa však týkajú záverečných prác na týchto častiach meča, preto sa im budeme venovať samostatne, vo vzťahu k nim samotným. Pri čakaní na pokračovanie poprosím o dlhšiu dobu strpenia, pretože ma čaká lakovanie, ktoré málokedy vyjde na prvýkrát a vyžaduje si množstvo času predovšetkým na správne vytvrdnutie laku. V ďalšom diele si potom ukážeme zostavenie rukoväti.
Vám všetkým, ktorí ste dočítali až sem, zatiaľ veľmi ďakujem za pozornosť a prajem príjemné čakanie.
Eduard Valentík.
