Prestavba meča pre kamaráta

Pred časom sa mi dostal do rúk meč môjho dobrého kamaráta a súčasne jedného z prvých zákazníkov, na následnú prestavbu. Pôvodne išlo o Black Bamboo Katanu, ktorú máme v našej ponuke dodnes.

Ako si určite sami všimnete z fotografií prvej prestavby, robil som v začiatkoch množstvo chýb, za ktoré sa dnes tak trochu hanbím a verím, že rovnako sa budem o nejaký čas hanbiť za to, ako som meč prestaval dnes, no o tom zase až o niekoľko rokov.

Teraz sa pokúsim čo najpodrobnejšie opísať všetky nedostatky, ktorých som sa dopustil, rovnako ako ich riešenia, pre prípadných záujemcov o prestavbu svojpomocne, prípadne záujemcov o prestavbu odo mňa, aby vedeli, čo to zahŕňa a čo môžete za svoje peniaze očakávať.

Hlavným nedostatkom bol oplet rukoväti tsukamaki, ktorý som bol vtedy nútený vytvoriť z dutinky, pretože plochú šnúru, ktorú som na oplety mečov začal používať neskôr, som v tom čase ešte nemal k dispozícii. Navyše vidíte, že oplet ešte nebol vykonaný správne. Konkrétne jednotlivé preklady neboli vykonané striedavo, ale vždy išla šnúra z jednej strany naspodok a druhá cez ňu. Tejto chyby sa napokon niektorí výrobcovia mečov v Číne dopúšťajú dodnes a nie je výnimkou takýto oplet vidieť aj na mečoch, ktoré sú na trhu vydávané za Nihonto, vďaka čomu je možné podvrh jednoducho odhaliť (viac tu).

Druhým, možno ešte zásadnejším problémom boli presahy fuchi a kashiry cez tsukamaki. Pri fuchi je to veľmi výrazné a pri držaní meča je samozrejme takýto presah hrany kovu nad oplet rukoväti pomerne nepríjemný.

V takom prípade sú potom dve možnosti. Buď vymeniť tsuku za novú, ktorá bude zodpovedať alebo bude presahovať parametre nového kovania a obrúsiť ju do požadovaného tvaru a rozmerov, alebo ju nadstaviť tmelom. Vzhľadom na to, že sa snažím zbytočne nezvyšovať cenu už aj tak drahých mečov, riešim tento problém pri všetkých prestavbách pridaním dvojzložkového tmelu s vysokým obsahom drevených pilín, ktorý je napokon pevnejší než samotné drevo. Na funkčnosť teda táto úprava nemá žiadny negatívny vplyv. Čo sa týka porovnania parametrov tsuky s parametrami fuchi a kashiry, funkčnosť a praktickosť sa tým naopak ešte zvýši a ide takpovediac o „korunovú záležitosť“. Toľko k predchádzajúcim nedostatkom a ďalej teda k samotnej realizácii druhej prestavby.

Postup

Pri druhej prestavbe som mal takpovediac voľnú ruku a prakticky neobmedzený rozpočet. Kamaráta som chcel prekvapiť novým vzhľadom, pričom som si pamätal, že jeho obľúbeným kovom je meď. Napadlo mi, že možno preto si aj vybral oplet v červenej farbe v kombinácii so sageo obsahujúcou červenú. Na druhej strane som však chcel zachovať aj kovanie s motívom, ktoré si kedysi k tejto čepeli vybral, rovnako ako určitý štýl vyhotovenia napríklad sageo a kombináciu čiernej farby s inou.

Sageo

Rozhodol som sa teda najprv upliesť sageo z kombinácie čiernej a mahagónovo morenej kože, ktorá mi evokovala práve farbu jeho obľúbeného kovu. Na sageo som spotreboval tri päťmetrové šnúry z hovädzej kože so šírkou 5 mm. Podobné sageo pletiem jednoducho ako tzv. „vrkoč z troch prameňov“ napríklad pre Munenori Daimjó Katanu v San-mai gitae. Upletenie takejto šnúry s dĺžkou cca 2,6 m (je dosť pružná, takže dĺžka je iba orientačná), mi zaberie približne 2,5 hodiny. Väčšinou ju pletiem z nenamorenej, teda mäkkej šnúry, čo je podstatne jednoduchšie a tiež z toho tak nebolia ruky. Tu som si však vybral zložitejšiu cestu, aby som dosiahol požadovanú kombináciu farieb, takže jedna šnúra bola čierna, dve potom v mahagónovej farbe. Pred uviazaním sageo na sayu som napokon celú šnúru napustil voskom na ošetrenie kože pomocou hubky na riad, podobne ako som to opísal v jednom zo série článkov o stavbe Munenori Katany Masamune - Ako sa stavia meč Munenori – saya (4. časť-záver). Keďže však na mečoch robím veci a používam materiály, ktoré som nikde inde používať nevidel, zistil som, že pri takejto pletenej šnúre nemôžem sageo hubkou napustenou voskom len tak preťahovať ako pri jednoduchej koženej sageo tvorenej koženým pásikom, pretože hubka sa o ňu odiera a drobí, čo sa potom z medzier medzi jednotlivými šnúrami tvoriacimi sageo ťažko odstraňuje. Je teda potrebné kúsok po kúsku vosk z hubky akoby vtláčať do kože. Vďaka takémuto postupu sa potom lepšie dostanete do hĺbky a jednotlivých záhybov kože. Vosk dodá koži tmavší odtieň farby, zlepší jej poddajnosť a sageo sa potom lepšie uväzuje. Je však potrebné takto ošetrenú sageo uviazať hneď, pretože po zaschnutí vosku sa naopak šnúra akoby lepí a ťažko sa viaže aj doťahuje.

Saya

Aby sa zvýšila funkčnosť pošvy a navyše obsahovala aj niečo z použitých farieb a kombinácií mahagónovej s čiernou, rozhodol som sa osadiť koiguchi, kojiri a kurigatu fínskou brezou, morenou do mahagónovej farby. Následne som sayu prelakoval dvadsiatimi vrstvami lesklého vodou riediteľného polyuretánu na podlahy, zarovnal povrch brúsnym molitanom so zrnitosťou 400 a vyleštil pomocou brúsnej pasty na kovy a leštenky na autolaky. Napokon som sayu ešte natrel karnaubským voskom, nechal mierne zaschnúť a prebytky zľahka odstránil papierovými kuchynskými utierkami, do požadovaného lesku.

Kto z vás čítal vyššie spomínaný článok týkajúci sa výroby sayi pre Munenori Katanu Masamune, všimne si, že som zmenil lak. Šelak je samozrejme veľmi tradičný, prírodný atď., no lakovanie šelakom v desiatkach vrstiev je pre mňa veľmi časovo náročné a pre zákazníka napokon teda zase finančne. Šelak rovnako ako laky riediteľné riedidlami v toľkých vrstvách veľmi dlho schnú a zrejú, takže som hľadal menej náročnú alternatívu. Vďaka tomu som schopný vykonať takéto lakovanie nie v horizonte týždňov alebo mesiacov ako v začiatkoch, ale počas niekoľkých dní. Pokiaľ nič nepokazím a nemusím robiť všetko znova, som schopný týmto postupom vytvoriť lesklý transparentný lak s 20-30 vrstvami na dreve bez povrchovej úpravy počas dvoch dní. Verím, že ak sa do niečoho takého sami pustíte, ušetrí vám to skutočne množstvo práce a sklamania s inými syntetickými lakmi. Je však potrebné nanášať naozaj čo najtenšie vrstvy a lak dobre rozotierať. Nie je to samozrejme úplne také jednoduché, ako sa to z opisu môže zdať. Napokon pri bližšom pohľade na moju prácu by ste zistili, že sa sám mám v tomto ohľade ešte čo učiť a zdokonaľovať.

Tsuka

Ako som už spomenul na začiatku, dopustil som sa v začiatkoch množstva chýb, ktoré sa snažím postupne odstraňovať. V tomto prípade išlo nielen o zle vykonané tsukamaki, ale aj o nevhodný tvar tsuky vzhľadom na použité kovanie. Respektíve vzhľadom na použité fuchi a kashiru.

Najprv som teda naniesol tmel z hornej a spodnej strany tsuky pri fuchi a kashire. Išlo o dvojzložkový tmel s vysokým obsahom drevnej múčky, ktorý je potrebné najprv v menšom množstve votrieť do zdrsneného a odmasteného povrchu a potom naň naniesť väčšie množstvo nad požadovaný rozmer.

Hneď ako tmel začal tvrdnúť, dotvaroval som tsuku rašpľou do takmer požadovaného tvaru, následne som ju opäť nechal niekoľko minút vytvrdnúť a dobrúsil pilníkom do finálneho tvaru.

Vzhľadom na to, že sa za tie roky koža pod opletom trochu vysušila a skrátila, vymenil som ju za dlhšiu. Následne som ju dvakrát prelakoval čiernym, matným, vodou riediteľným lakom a potom dvoma vrstvami vodou riediteľného matného polyuretánu na podlahy, ktorý používam aj na finálne prelakovanie tsukamaki. Ide o to, že čierny lak má tendenciu odierať sa pri vykonávaní tsukamaki a dvojitý polyuretánový náter tomu zabráni, takže čierna farba na koži vydrží počas celého oplietania rukoväti.

Ako ito som použil 4 okrúhle, šesťmetrové šnúry z hovädzej kože, opäť morené do mahagónovej farby. Tentoraz už po dokončení tsukamaki nič neprečnievalo a všetko bolo tak, ako má byť. Kto sa vo vykonávaní tsukamaki vyzná o niečo lepšie, vie, že tsukamaki má začínať a končiť na strane „omote“, takže keby sa v tom niekto vŕtal, dospeje samozrejme k záveru, že nie je všetko tak, ako má byť, no ja som chcel zachovať čo najdlhšiu tsuku, takže som si vybral možnosť zakončenia na strane „ura“.

Na záver som tsukamaki samozrejme prelakoval tak, že som najprv posunul horné šnúry na prekladoch nabok, naniesol lak, šnúry vrátil do stredu a znovu naniesol lak na miesta, kde ešte nebol. Vďaka tomuto ošetreniu tsukamaki lakom ide prakticky o najpevnejší a najtrvanlivejší oplet, ktorý poznám a vykonávam.

Habaki a seppy

Samotný medený habaki by už bol podľa mňa priveľa. Aj tak si nie som úplne istý, či som to s tou meďou vďaka masívnym seppám trochu neprehnal, a ak nie, je to každopádne veľmi na hrane. Rozhodol som sa teda pre dvojitý habaki, ktorý bol z väčšej časti tvorený mosadzou, z menšej potom meďou.

Nový habaki bol podstatne kratší než predchádzajúci, preto bola vo výsledku kratšia aj tsuka. Vždy existujú dve možnosti, ako daný problém riešiť a ako daný problém riešim. Jednou je opäť nadstavenie tsuky tmelom, druhou potom použitie širších podložiek seppa pod tsubu. Nejde ani tak o samotnú dĺžku tsuky, ale o to, aby správne sedeli otvory v rukoväti a otvor v tŕni. V tomto prípade som sa rozhodol pre masívne seppy, pričom každá bola zlepená z 3 štandardných siepp s hrúbkou 1 mm s následným zbrúsením po ich okraji a vyleštením. Leštenie farebných kovov vykonávam najprv obrúsením na kotúčovej brúske so šmirgľovým výsekom so zrnitosťou 800 a potom vyleštením pomocou pasty určenej na leštenie farebných kovov (napríklad mosadzných hudobných nástrojov). Pastu nanesiem na filcovú stopku upevnenú v priamej brúske, pričom leštený materiál upevním do zveráka s plastovými čeľusťami. Na lepenie používam dvojzložkové transparentné lepidlo, ktoré nie vždy kov ideálne zlepí, čo sa mi v tomto prípade, žiaľ, až tak nepodarilo a budem ich nútený v budúcnosti vymeniť. Ak sa všetko podarí tak, ako má, na zlepených seppách takmer nie je možné spoznať, že nejde o jeden kus kovu. Toto riešenie mi napadlo len nedávno, namiesto nadstavovania dĺžky tsuky tmelom, takže som v ňom sám akýmsi začiatočníkom a budem sa musieť snažiť tento pracovný postup, rovnako ako napríklad lakovanie, ešte doladiť. Masívne dvojité alebo trojité vyleštené seppy, aj keď ide na meči o relatívne nepodstatný detail, dodajú meču napokon aspoň z môjho pohľadu omnoho pôsobivejší, zaujímavejší a neopozeraný vzhľad.

Tak netrvalo to ani pár dní, nieto ešte rokov, a už by som našiel pár vecí, ktoré by som na meči urobil predsa len trochu inak a hlavne lepšie. Človek sa stále učí. Pracovať s novými materiálmi aj nástrojmi. Pri súčasnom zachovaní alebo ešte lepšie zvýšení funkčnosti meča a vylepšení jeho vzhľadu a atraktívnosti. Tiež samozrejme s minimálnymi nákladmi, či už pre mňa, našich zákazníkov alebo niekoho, kto sa rozhodne upraviť si meč sám. Z tohto dôvodu vlastne aj tieto články píšem.

Eduard Valentík.