Čo sa s mečom deje predtým, než ide do predaja?

     Čo sa s mečom deje, kým ide do predaja? To je presne to, čo meče predávané v e-shopoch blades.cz, blades.sk, kesbaratok.hu a po novom aj mieczesamurajskie.pl najviac odlišuje od mečov konkurenčných e-shopov. Respektíve tých, ktoré iba prepredávajú repliky samurajských mečov vyrábané v Číne. Rovnako je to však samozrejme aj to, čo ich odlišuje od Nihonto, prípadne mečov vyrábaných tradičnými metódami mimo Japonska.

     Rád by som tu napísal, že nami ponúkané meče sú svojím vyhotovením bližšie japonským originálom než neupraveným čínskym replikám, ale klamal by som. Ten rozdiel je pravdepodobne rovnako priepastný na obe strany. To je však aspoň podľa mňa úplne v poriadku. Nikdy som svojou prácou nemal v úmysle konkurovať japonským originálom ani našim výrobcom vytvárajúcim skvosty, ktoré sú od týchto originálov prakticky na nerozoznanie. Nesmierne si vážim a obdivujem prácu pánov Pavla Bolfa, Pavla Říháčka, bratov Dachsovcov, Radovana Štofčíka a v neposlednom rade priekopníkov tohto remesla v Čechách a na Slovensku, pánov Jaroslava Němca a Juraja Kubinca. Som si úplne vedomý toho, že moja práca a ich práca sa od seba diametrálne líšia.

     Ak odhliadnem od vyhotovenia tsukamaki, ide z mojej strany väčšinou iba o jednoduché úpravy tvaru jednotlivých častí koshirae, prípadne nakago, a ich dopasovanie pomocou tmelov. Tieto jednoduché úpravy však často zásadne menia ich funkčnosť oproti replikám ponechaným iba v základnom sériovom vyhotovení priamo od dodávateľa a následne bez ďalších úprav prepredaným konečnému zákazníkovi.

     Aj keď som množstvo vecí pomerne podrobne opísal už v minulosti, napríklad v štvordielnom článku o tom, Ako sa stavia meč Munenori, alebo v článku o tom, Ako rozoznať repliku samurajského meča od originálu, boli tieto informácie buď veľmi všeobecné, alebo sa týkali iba jedného konkrétneho meča. Tu by som však rád rozviedol, aké úpravy sa vykonávajú prakticky na každom meči pred jeho uvedením do predaja. Odkaz na tento článok bude súčasťou popisu každého meča s cieľom maximálnej transparentnosti výroby, aby každý zákazník naozaj presne vedel, čo kupuje. Ak si nakoniec niektorý z mečov vyberie, mal by si aj po rokoch môcť povedať, že dostal presne to, čo si vybral a očakával.

Habaki

     Predovšetkým by som rád uviedol, že habaki boli pôvodne vyrábané z medi. Dôvodom bolo to, že medený habaki predstavoval presne padnúci prstenec na nakago. Pri strete čepele s cieľom dochádzalo k ohnutiu a deformácii habaki, ktorý tak pôsobil ako akýsi tlmič. Habaki vyrobený z tvrdého alebo pružného materiálu neplní funkciu, pre ktorú bol pôvodne vytvorený. Rovnako ju neplní habaki, ktorý presne nesedí na danom nakago.

     Aby som to zhrnul, habaki na dnešných replikách samurajských mečov, odliaty z mosadze ako sériový prvok nasadený na nesériový nakago, slúži skutočne iba na upevnenie meča v saya.

     Aby plnil aspoň túto svoju funkciu, je potrebné odstrániť vôle medzi nakago a habaki tak, aby sa habaki nemohol pohybovať nahor, nadol ani do strán. Ak takúto vôľu neodstránim, dochádza pri následnom používaní meča k pohybu habaki na nakago a meč v saya jednoducho nedrží, bez toho, aby bola chyba napríklad v opotrebovaní koiguchi. Navyše ak sa habaki na nakago pohybuje, je jasné, že sa pri každom použití budú pohybovať aj tsuba, seppy a tsuka.

     Prvou vecou, ktorú preto robím po rozobratí každého meča, je kontrola habaki a jeho dopasovanie pomocou tmelu s kovovým plnivom tak, aby sa v budúcnosti nemohol na nakago pohybovať. Robím to jednoducho tak, že po nanesení tmelu do vnútorného priestoru habaki ho následne nasuniem na daný nakago. Vnútorný tvar habaki potom vďaka tomu dokonale kopíruje konkrétny nakago konkrétnej čepele. Nakoniec habaki vyleštím.

(Chyby a ich odstránenie sú prezentované na niekoľkých mečoch)

Tsuba

     Tu sa môžu vyskytnúť prakticky dva podstatné problémy. Prvý vzniká už pri výrobe narazením príliš tesnej tsuby na nakago bez toho, aby bol otvor predtým náležite upravený odobratím materiálu. Vďaka tomu vzniknú nerovnosti po obvode otvoru záštity, ktoré je následne potrebné odstrániť. Je to potrebné preto, aby nevznikali zbytočné vôle medzi tsubou a seppami.

     Nie vždy sa to úplne darí. Pri niektorých záštitách je to naozaj problematické, pretože odliatok z výroby nemá taký dokonalý tvar ako ručne vyrábaná záštita. Preto to často ani nie je úplne možné. Jednoducho by bolo potrebné najprv vyrovnať tsubu ako celok. Našťastie nejde o vôľu ako takú, kvôli ktorej by boli následne pohyblivé iné časti koshirae, ak sú správne dopasované.

     Oveľa väčší problém vzniká, keď je otvor pre nakago príliš veľký. Túto vôľu je potrebné rovnako ako pri habaki odstrániť. Robilo sa to akýmsi návarom farebného kovu na stranách mune a ha. Takéto opravy napokon môžete vidieť na fotografiách historických záštit. Problémom, aspoň pre mňa, je to, že vôle po stranách stále zostávajú.

     Preto to riešim trochu inak, opäť s použitím dvojzložkového tmelu s kovovým plnivom. Jednoducho zväčším otvor pre nakago uprostred záštity tak, aby sa v ňom tmel čo najlepšie uchytil, a následne po nanesení tmelu ju nasuniem na nakago. Vďaka tomu nakoniec otvor v záštite, rovnako ako v prípade habaki, presne kopíruje tvar daného nakago.

     Nevýhodou tohto riešenia je oproti kovu krehkosť tmelu. Vzhľadom na to, že meč nie je možné rozobrať spôsobom, aký vidíte napríklad na inštruktážnych videách venovaných údržbe japonských mečov, ale je potrebné vyvinúť značnú silu, musí byť rozobratý pomocou vhodného prípravku. Iba tak nedôjde k strhnutiu výplne otvoru pre nakago v záštite.

Seppy

     Pri väčšine mečov a prakticky pri všetkých mečoch predávaných čisto pod značkou Munenori používam dvojité seppy. Dôvod nie je iba vizuálny, ale aj praktický. Medzi habaki, seppami, tsubou, fuchi a tsukou sú často vôle už z výroby. Môžu tiež vzniknúť, keď meč rozoberiem a jednotlivé diely dopasujem, prípadne tvarovo upravím.

     Tým pádom je potrebné buď predĺžiť tsuku, alebo niečím vyplniť vzniknutú medzeru. Za jednoduchšie a funkčnejšie považujem použitie hrubších sepp a následné skrátenie tsuky na požadovanú dĺžku tak, aby sa dala rukoväť na nakago zaistiť mekugi.

     V skutočnosti to robím tak, aby na seba otvory v rukoväti a v nakago nesedeli úplne presne, ale aby medzi nimi vznikol mierny presah. Vďaka nemu bambusový kolík po zatlčení mekugi do tsuky neustále tlačí čepeľ do rukoväti. Samozrejme môže niekto namietať, že mekugi je vďaka tomu pod stálym tlakom a môže sa ľahšie zlomiť. Toto ďalej riešim dopasovaním tsuky.

Tsuka

     Čo sa týka tsuky, opäť sú tu dva základné problémy, ktoré sa týkajú prakticky každého sériovo vyrábaného meča. Sériovo vyrábané tsuky majú prakticky rovnaké parametre: rovnako veľký otvor pre nakago a rovnaký obvod, šírku aj hrúbku. Prvým problémom je teda otvor pre nakago, ktorý nezodpovedá tvaru daného nakago. Druhým je tvar tsuky nezodpovedajúci parametrom fuchi a kashiry.

     Najprv riešim vonkajší tvar tsuky a upravujem ho najčastejšie do tvaru rikko tak, aby po následnom vyhotovení tsukamaki neboli medzi hranami fuchi a kashiry, rovnako ako povrchom tsuky, príliš výrazné prechody a aby na seba jednotlivé časti tvarovo nadväzovali. Tým sa samozrejme podstatne zlepšuje držanie, manipulácia a ovládateľnosť daného meča.

     Navyše tým tiež odpadá problém, s ktorým sa pri niektorých mečoch môžete v súvislosti s rozdielnym tvarom tsuky a kovania stretnúť. Tým problémom je fuchi, ktorá sa skôr či neskôr začne vplyvom vôlí vznikajúcich pri používaní meča na rukoväti samovoľne pohybovať. Ak nie do strán, tak aspoň nahor a nadol.

     Existujú značky, ako napríklad Musashi Swords, pri ktorých je otvor pre nakago užší než nakago niektorých čepelí, a preto dochádza k častému praskaniu rukovätí. Ak je tsukamaki vyhotovené pevne, nevidel by som v tom aspoň z hľadiska bezpečnosti zásadný problém. Čepele v takýchto rukovätiach držia naozaj pevne, rukoväť ich zviera, a vďaka tomu nehrozí ich samovoľné vysunutie ani počas sekania. Takáto rukoväť naopak bráni tomu, aby bol zbytočne zaťažovaný mekugi.

      Oveľa väčší problém vidím v rukoväti, ktorá má vo vnútri vôľu. To je, žiaľ, problém väčšiny replík samurajských mečov na trhu a za takmer dve desaťročia, čo sa v tomto odbore pohybujem, s tým nikto nič nerobí. Jediné, čo sa v tejto veci urobilo, bolo pridanie druhého kolíka mekugi, pretože väčšina pôvodných samurajských mečov mala iba jeden mekugi. Síce sa našli aj výnimky v podobe mečov s dvoma mekugi, ale ak odhliadnem od sériovo vyrábaných mečov z druhej svetovej vojny, nikdy to nebolo z dôvodu nahradenia dokonale padnúcej rukoväti na danom nakago.

     Za týmto účelom opäť vypĺňam vnútornú časť rukoväti pomocou tmelu, tentoraz však s dreveným plnivom. Jednoducho nasuniem rukoväť na daný nakago, vďaka čomu opäť dôjde k dokonalému skopírovaniu tvaru daného nakago do vnútornej časti rukoväti. Po zavädnutí tmelu meč rozoberiem a nechám ho vyzrieť.

     Tmel v rukoväti trochu zväčší svoj objem, takže sa meč následne pomerne problematicky skladá dohromady. Vďaka tomu však pri takto zloženom meči pôsobí proti vzniku vôlí, vysúvaniu čepele a samovoľnému uvoľňovaniu niekoľko síl. Jednak je to, ako som už spomenul, mekugi, ktorý neustále tlačí nakago do rukoväti meča. Oveľa podstatnejšia je však trecia sila vnútorných stien rukoväti, ktoré nakago doslova zvierajú. Navyše vďaka tomu, že v rukoväti nie sú žiadne vôle, nepôsobí na mekugi sila, ktorá by mohla viesť k jeho zlomeniu.

     Ako som už spomínal v popise úprav týkajúcich sa záštity, mnou ponúkané meče sa dajú rozobrať len veľmi ťažko. Preto ich rozoberanie v domácich podmienkach ani neodporúčam. Každý zákazník chce, aby sa dal meč jednoducho rozobrať, a ten istý zákazník zároveň chce, aby na meči neboli vôle, aby ani pri jeho používaní žiadne nevznikali a aby meč dokonale držal pohromade. To sú však požiadavky, ktoré sa navzájom vylučujú.

     Je potrebné si uvedomiť, že ak môžete jednoducho vytlačiť alebo vytiahnuť mekugi z rukoväti a následne rozobrať meč tak, že udriete do predlaktia ruky, v ktorej ho držíte, má takýto meč množstvo vôlí. Samurajský meč bol konštruovaný iným spôsobom než európsky. Pri európskom meči s nanitovanou hlavicou na seba navzájom pôsobilo niekoľko síl, vďaka ktorým boli všetky časti meča jedným pevným celkom.

     Pri údere do záštity európskeho meča netvorilo odpor a protikladnú silu iba to, že záštita bola na tŕni dokonale usadená, ale predovšetkým to, že záštita, rukoväť a hlavica tvorili jeden pevný celok. Záštita tlačila na rukoväť a hlavica na ňu tlačila z druhej strany. Žiadne pohyblivé prvky. Nielenže teda nebolo všetko len tak skompletizované bez vôlí dohromady. Jednotlivé časti rukoväti a kovania neustále vyvíjali tlak proti sebe vďaka znitovaniu.

     Ak si vezmete samurajský meč, ktorý dokážete rozobrať tak jednoducho, ako som pred chvíľou načrtol, sami sa zamyslite nad tým, čo vytvára odpor proti jeho jednoduchému rozobratiu, ak udriete do jeho záštity. Ak totiž vytiahnete mekugi, tak vlastne nič.

     Čo sa týka tejto úpravy, dovolím si tvrdiť, že aspoň v tomto ohľade sú moje meče na praktické použitie nielen funkčnejšie než neupravené čínske repliky, ale aj funkčnejšie než japonské originály.

Tsukamaki a výmena sageo

     Tu sa prakticky budem opakovať z článku „Prečo nakúpiť práve u nás“. Pôvodné ito aj sageo sú vymenené za nové. Nový oplet rukoväti je podstatne pevnejší, je vyrobený z materiálu bez dutinky, a je teda aj trvácnejší. Použité materiály sú dovážané priamo z Japonska, ak pri danom produkte nie je v jeho popise výslovne uvedené inak.

     Pevný oplet znamená nielen pevné držanie meča, ale, ako som už naznačil, tiež drží samotnú tsuku pohromade. Aj keď je rukoväť dobre vyhotovená, predsa len sú to dva kusy dreva zlepené dohromady. Plocha, na ktorú je nanesené lepidlo a ktorou sú obe polovice vzájomne spojené, nie je veľká. Pri sekaní je tsuka zaťažovaná a na túto plochu pôsobí veľká sila. O to väčšia, ak vnútorný tvar tsuky nekopíruje daný nakago.

     Tak či tak je len otázkou času, kedy sa tsuka rozlepí. Dostatočne pevný oplet tomu bráni a udržiava rukoväť stále pohromade. Aj tá najmenšia vôľa v rukoväti pri používaní meča vytvára priestor pre vznik ďalších vôlí nielen v rukoväti. To zbytočne zaťažuje celý meč a zvyšuje možnosť poškodenia čepele, predovšetkým pri náročnejších tameshigiri s použitím odolnejších materiálov.

Saya

     Po vyleštení habaki je väčšinou potrebné dopasovať aj koiguchi, aby meč v saya vôbec držal. Robím to iba na strane ha. Je to preto, že aj keď otvor začistím dohladka, všetky habaki na mojich mečoch sú vyleštené a zasúvaním meča do pošvy alebo jeho následným vyťahovaním dochádza k vzniku škrabancov na ich povrchu.

     Koiguchi preto nekopíruje tvar celého habaki, ale drží ho iba na stranách mune a ha. Vďaka tomu je tiež jednoduchšie odhaliť vôľu v saya, pri ktorej čepeľ meča po zasunutí a následnom pohybe s mečom klepe o vnútornú stranu pošvy.

     Rovnako ako rukoväti a iné časti sériovo vyrábaných replík samurajských mečov sú aj pošvy vyrábané sériovo. Pretože je však každá čepeľ vyrábaná ručne, a má teda iné parametre, sú pošvy vyrábané s pomerne veľkými vôľami, aby mal výrobca istotu, že do nich bude pokiaľ možno pasovať akákoľvek čepeľ. Kvôli tomu vzniká vyššie opísaný problém, keď meč pri pohybe vydáva nepríjemné klepavé zvuky, keď čepeľ naráža na vnútornú stranu pošvy. Aj túto chybu pri našich mečoch pred uvedením do predaja podľa možnosti odstraňujeme.

     Poslednou úpravou je potom vyrovnanie koiguchi tak, aby medzi ňou a seppou nebola na niektorej zo strán vôľa. Často je táto vôľa viditeľná už pri kúpe meča. Môže však vzniknúť aj po dopasovaní habaki, tsuby alebo tsuky, ktoré nesedia z výroby. Hneď ako sú vyrovnané a zafixované na čepeli, môže sa po zasunutí meča do saya prejaviť vôľa medzi prednou seppou a koiguchi. Je teda potrebné koiguchi náležite vyrovnať, aby meč v saya sedel tak, ako má.

     Je samozrejme možné, že všetkým skutočným výrobcom samurajských mečov alebo ich replík na rovnakej úrovni vstávajú hrôzou vlasy na hlave, keď vidia, akým spôsobom riešim chyby na nami ponúkaných mečoch. Najlepším riešením by samozrejme bolo vyrobiť všetky diely znova, zo správnych materiálov a priamo na dané čepele. To by sa však podstatne odrazilo na ich cene.

     Ako som už uviedol na začiatku, mojím zámerom nikdy nebolo dostať sa na úroveň Nihonto, či už cenou, alebo kvalitou vyhotovenia. Mojím zámerom bolo pri minimálnom navýšení nákladov, a tým aj konečných cien ponúkaných mečov, skvalitniť existujúce sériovo vyrábané čínske repliky. Nič viac, nič menej. A to sa mi, myslím, do istej miery podarilo.

     Samozrejme som tiež chcel robiť tie meče po svojom. S použitím moderných materiálov, bez ohľadu na tradície, ale zároveň tak, aby každý vedel, ako sa tieto meče od ostatných odlišujú, či už v pozitívnom, alebo negatívnom zmysle slova. Toto posúdenie je napokon len a len na zákazníkoch, ktorí si dané meče kupujú. Na nikom inom.

Ďakujem teda za vašu pozornosť a záujem, ak ste dočítali až sem, a prajem vám príjemný nákup.

Eduard Valentík