Omote a Ura

S týmito názvami strán meča sa už nejaký čas stretávate nielen pri videách nami vystavovaných mečov na začiatku ich popisov. Keď si tieto slová zadáte vo vyhľadávačoch, nájdete jednoduché vysvetlenia toho, čo v prípade samurajského meča znamenajú. Respektíve ktorá strana meča je strana omote a ktorá ura.

Strana omote je uvádzaná ako strana, ktorá je viditeľná, čiže strana meča, ktorá je vystavovaná. Za stranu ura sa označuje tá strana meča, ktorá zostáva napríklad pri jeho zasunutí za pás obi na vašej ľavej strane, ostrím nahor, skrytá. Rovnako ako keď je katana umiestnená na stojane ostrím nahor, s tsukou na ľavej strane. V tomto bode však informácie o omote a ura väčšinou končia, čo je škoda, pretože prakticky každá časť meča má presne dané, ako by mala byť na týchto stranách umiestnená, čo je dôležité tak pri správnom zostavení vášho meča, ako aj v prípade jeho nákupu, na zistenie, či ide o Japonský originál alebo o menej či viac vydarenú napodobeninu, ktorá je za Japonský originál iba vydávaná. Tento článok teda ďalej nielen dopĺňa článok „Ako rozoznať repliku samurajského meča od Japonského originálu?“, ale môže vám poslúžiť aj pri vlastných úpravách meča. Napríklad pri jednoduchom otočení tsuby tak, aby bola na nakago nasunutá správne.

Samozrejme som si tiež vedomý toho, že si týmto článkom aj sám na seba pletiem akýsi bič, pretože vďaka tu uvedeným informáciám určite nájdete aj nejaké nezrovnalosti na nami predávaných alebo už predaných mečoch. Nie vždy je však všetko tu uvedené na Čínskych replikách realizovateľné (pokiaľ však nie je vykonaná kompletná prestavba meča s výmenou tsuky a prevŕtaním mekugi-ana), preto sme občas nútení pre zachovanie funkčnosti aj ceny našich mečov určité „pravidlá“ Omote a Ura porušiť. Ďalším dôvodom je potom v prípade zdobených záštit ich otočenie za účelom zviditeľnenia takéhoto zdobenia pri uložení meča na stojane.

V každom prípade dúfam, že táto téma bude pre vás zaujímavá rovnako ako pre mňa, keď zistíte, aká rozsiahla v skutočnosti je. Ďalej sa teda pokúsim rozobrať každú časť meča vo vzťahu k omote a ura samostatne, ako mi len moje znalosti dovolia.

Postavenie meča – Uloženie meča na stojane je, ako som už uviedol vyššie, rovnaké ako za pásom. Teda ostrím nahor, s tsukou vľavo (z pohľadu oproti stojaceho človeka). Zatiaľ čo zasunutie meča za pás týmto spôsobom bolo v minulosti zvolené s cieľom zjednodušiť tasenie meča pravou rukou, rovnaké umiestnenie na stojane malo naopak tasenie meča pravou rukou skomplikovať. Od tohto umiestnenia sa potom odvíja strana omote a ura, pričom strana omote je tá, ktorá je viditeľná (vystavuje sa a predvádza), a ura tá, ktorá viditeľná nie je. Princíp je teda ten, že nie je daná strana omote a ura, na základe čoho by sa meč alebo jeho časti následne na meči umiestňovali. Je to presne naopak. Umiestnenie meča a jeho jednotlivých častí je dané a na základe toho sú potom definované strany omote a ura. Aby ste pochopili, prečo to tu uvádzam a prečo je to podstatná informácia, musíte si prezrieť tsubu na svojom meči…

Tsuba - Z vyššie uvedeného totiž vyplýva a platí, že pri tasení meča, keď stojíme priamo proti protivníkovi, sa strany menia a stranou omote sa tak stáva strana z pohľadu protivníka, ktorá je protivníkovi vystavovaná a je teda viditeľná. Toto sa týka prakticky iba tsuby. Uviedol som to tu preto, aby som ukázal, že strany omote a ura nie sú pevne dané ako nejaké strany meča, ktoré sú nemenné, ako je to často prezentované a chápané.

Ako má byť teda správne tsuba na meči umiestnená? Strana omote je pri tsube primárne na strane tsuky. Prečo to tak je, môžem len hádať. Možno preto, že meč bol väčšinu času zasunutý za pásom obi a takto bol meč, a teda aj zdobenejšia časť tsuby nasmerovaná k rukoväti meča, najčastejšie viditeľná. Samozrejme existujú tsuby s motívom na oboch stranách, ale ak je z jednej strany výraznejší motív, potom práve touto stranou má byť tsuba otočená na stranu nakago (alebo k rukoväti) a menej výraznou stranou smerom k čepeli.

Správne nasadená stuba

Nesprávne nasadená stuba (ako na niektorých našich mečoch, čo je samozrejme možné na želanie zmeniť)

Samozrejme existujú rôzne tsuby s motívom aj bez motívu. Ak je tsuba jednoduchá, bez motívu a otvorov pre kozuku alebo kogai, platí, že sa tsuba na nakago nasúva stranou, na ktorej nie sú okolo otvoru nejaké znaky. Keď teda tsubu nasunieme na nakago, znaky pod seppou sú na strane smerom k rukoväti.

Omote

Ura

Ak má tsuba otvor pre kozuku a kogai, platí, že kozuka bola umiestnená v saya na strane ura (teda skrytá) pri zasunutí meča za pás. Po nasunutí tsuby na nakago by teda mal byť aj otvor pre kozuku na strane ura. Narazil som tiež na tsuby s oboma otvormi pre kozuku alebo aspoň v danom tvare (kozuka hitatsu-ana). V tom prípade je potrebné riadiť sa nasmerovaním tsuby s ohľadom na zdobenejšiu stranu, prípadne vyryté znaky.

Saya – Pošva meča môže byť vybavená niekoľkými prvkami. Ich umiestnenie je rovnako ako v prípade iných častí meča dané praktickosťou aj dôrazom na vzhľad. Napríklad kurigata a tsuno-gae (háčik zabraňujúci vytiahnutiu pošvy spoza pásu) musia byť umiestnené na rovnakej strane a súčasne na vonkajšej strane, keď je saya zasunutá za pás (obi), aby napríklad netlačili majiteľa meča do brucha a tiež aby plnili svoju funkciu a bránili neplánovanému posunu pošvy za pásom. Nájdeme ich teda na strane omote, teda viditeľné pri zasunutí za pás.

Nagasa – Čepelí samurajských mečov sa týkajú predovšetkým rytiny, pričom výraznejšia rytina (najčastejšie nejaký motív) sa opäť nachádza na strane omote. Týka sa to aj rytín na nakago, teda signatúry kováča (mei). Tu sa však môžeme stretnúť aj s tým, že signatúra je zo strany ura. V tom prípade ide s najväčšou pravdepodobnosťou o čepeľ pre tachi alebo kováč z radosti, že sa mu čepeľ podarila, vypil príliš veľa saké a pomýlil si strany.

Tsuka – Rukoväť meča je kapitola sama osebe. Aspoň pre mňa, pretože sa v tsukamaki snažím stále nejako zlepšovať a hľadať ďalšie informácie, keďže ho pri všetkých mečoch mením za nové. Vďaka tomu si myslím, že tu môžem uviesť niekoľko zaujímavostí. Vďaka niekoľkým faktom, ktoré som uviedol vyššie, bude pre vás určite jednoduchšie rozoznať, či vám niekto ponúka Japonský originál alebo podvrh, ktorý niekto bez základných znalostí síce skvele napatinoval, ale bez znalosti detailov urobil niekoľko chýb, ktoré si vy teraz už naopak všimnete. Verím, že informácie o tom, ako má v princípe vyzerať tsukamaki, hoci túto problematiku tu z kapacitných dôvodov nedokážem úplne obsiahnuť (preto v princípe), vám pomôžu asi najviac.

Čo sa týka menuki, ak budeme mať menuki napríklad v tvare ryby, bude ryba umiestnená na strane omote tak, že bude bruchom smerovať nadol a teda hlavou k tsube. Keď sa teda pozriete na meč uložený v stojane tsukou naľavo a ostrím nahor, nebude ryba bruchom nahor, akoby bola zdochnutá, ale bude plávať na rukoväti zľava doprava.

Umiestnenie menuki býva na Čínskych replikách dané mnohými premennými, ako je rozmiestnenie otvorov pre mekugi, dĺžka tsuky, dĺžka menuki alebo jednoducho to, že majiteľ meča drží meč inak (drží ho v mieste, kde sú menuki, hoci sú napríklad v strede a tsuka je dostatočne dlhá, takže pri správnom držaní by k tomu nedochádzalo) a želá si ich mať umiestnené inak na základe svojich potrieb. Preto sú na väčšine Čínskych replík menuki umiestnené s prvou ozdobou na strane omote hneď za otvorom pre mekugi a druhou ozdobou na strane ura za druhým otvorom pre mekugi. Prípadne sú umiestnené v strede tsuky oproti sebe. Pri Japonských origináloch sú väčšinou menuki umiestnené striedavo tak, že prvá ozdoba je umiestnená na strane omote a hneď za ňou druhá ozdoba na strane ura, pričom sa niekedy tesne stretávajú alebo míňajú v strede tsuky.

Najpodstatnejší rozdiel medzi menuki najrôznejších replík a Japonských originálov je však fakt, že pri origináloch sú menuki párové, čo však neznamená, že sú rovnaké, ako to býva pri replikách. Rovnako ako výrobcovia replík v začiatkoch skopírovali čepele pôvodných samurajských mečov aj s ich opotrebovaním, vďaka čomu väčšina výrobcov a predajcov ponúka aj dnes pomerne „chudé“ meče, došlo k niečomu podobnému aj pri menuki. Jednoducho niekto vzal jednu menuki a začal podľa nej robiť odliatky, ktoré boli jeden ako druhý. Keď si však prezriete menuki Japonských originálov, sú párové a navzájom sa dopĺňajú, ako napríklad na fotografiách nižšie.

Pri fuchi je nasunutie na rukoväť meča dané otvorom pre nakago, takže tam nemôžu byť pochybnosti o tom, ako ho správne nasadiť. Kashira by mala byť na rukoväti nasadená opäť tak, aby keď je meč v stojane alebo zastrčený za pásom ostrím nahor, nebol motív hlavou nadol. Aby teda napríklad samuraj vyobrazený na kashire stál nohami na zemi. Toto sa väčšinou darí umiestniť správne a prakticky neexistuje žiadny dôvod na umiestnenie fuchi a kashiry na rukoväť iným spôsobom, než som tu uviedol.

Vyhotovenie tsukamaki má tiež svoje pravidlá. Pri Japonskom origináli bude začínať na strane omote, rovnako ako končiť. Na strane omote teda bude začínať priložením šnúry naplocho k fuchi. Z druhej strany (ura“ takýto oplet rukoväti pokračuje preložením alebo prepletením strán šnúry podľa toho, aký štýl tsukamaki bude použitý. V prípade použitia štýlu katatemaki je v strede šnúra vedená vertikálne zo strany omote a zošikma na strane ura. Zakončovací uzol tsukamaki by sa mal nachádzať opäť na strane omote.

Samostatnou kapitolou je potom tsukamaki vyhotovené originálne pletenou, plochou ito s rebrovaním. Úmyselne neuvádzam originálnou, pretože aj v tejto oblasti existuje množstvo podvrhov a ešte dnes je celkom bežné, že predajcovia uvádzajú, že tsukamaki bolo vyhotovené s použitím ito z Japonska a navyše z pravého hodvábu. A to ešte pri mečoch, pri ktorých by takýto oplet tvoril polovicu hodnoty meča a spôsobom, pri ktorom sa po niekoľkých mávnutiach mečom oplet rozpadne. Ak je oplet lesklý, väčšinou ide o polyester a iba niekoľko málo značiek používa takúto ito z bavlny, ktorá je samozrejme matná.

Originálne pletenou ito teda myslím plochú, pletenú textilnú šnúru, ktorá má akési rebrovanie po celej svojej dĺžke. Aby sa takýto oplet dal považovať za správne vyhotovený podľa akýchsi pravidiel, na základe ktorých sa vykonávajú tsukamaki pri Japonských origináloch, je okrem vyššie uvedeného potrebné dodržať dve veci.

Po prvé má takáto ito svoj rub a líc rovnako ako napríklad látka. Z jednej strany je viac rebrovaná (rebrá sú výraznejšie) než z druhej. Ako vám už v tejto chvíli určite napadá, výraznejšie rebrovanie má byť na hornej strane opletu.

A po druhé (čo môže byť niekedy z fotografií ťažko rozpoznateľné), na začiatku opletu, keď prikladáme ito najprv naplocho na tsuku ku kashire, na strane omote, aby sme následne vykonali prvé preklady šnúry na strane ura, musí vzor pletenia šnúry smerovať určitým smerom. Bohužiaľ s týmito šnúrami pracujem skutočne minimálne, takže tu momentálne nemôžem pridať fotografie konkrétneho príkladu. Prikladám teda aspoň fotografiu bavlnenej šnúry bez rebrovania, s ktorou bežne pracujem. Počet vlákien a vyhotovenie šnúry sú v ostatných aspektoch prakticky rovnaké.

Ako sami vidíte, vzor pletenia šnúry je akoby do kríža. Ten, kto vykonáva tsukamaki s originálne pletenou ito, si teda najprv otočí šnúru výraznejším rebrovaním nahor a potom ju ešte otočí tak, aby pri priložení šnúry k fuchi na strane omote nite na okrajoch ito smerovali zhora nadol. Verím, že práve táto nie príliš rozšírená informácia vám môže veľmi pomôcť pri posudzovaní toho, či meč, ktorý vám niekto ponúka, oplietal skutočne človek, ktorý tomu rozumie, alebo niekto, kto chcel iba vzhľadom a použitými materiálmi navodiť dojem Japonského originálu a pripraviť vás tak o často nemalú finančnú sumu.

Ďakujem teda za váš záujem, ak ste dočítali až sem, a budem veľmi vďačný, ak aj vy sami budete mať nejaké doplňujúce informácie k tejto problematike alebo nájdete v texte nejakú nezrovnalosť a kontaktujete ma so svojimi príspevkami k tomuto článku.

S prianím príjemného nákupu,

Eduard Valentík.